S.T.A.L.K.E.R. LARP
Mílovice 2008 - Report 1
Ako prvé v bývalej vojenskej oblasti Mílovice nás privítali brezové lesíky a desaťročia nedotknutá príroda. Potom sme vošli do Pripjaťe! Zdevastované obytné domy, napravo od cesty Dom kultúry a zase opustené činžiaky, všetko čo zostalo po odchode sovietskej armáde... Huby sme mali otvorené dokorán a keby fúkal vietor, mali by sme istotne prievan. Míňali sme skupinky airsofťákov a paintbalistov. Hotový raj!
Cieľ našej cesty bol na dohľad, stačilo len otvoriť závoru a vošli sme do hlbokého lesa. Po ceste sme skoro zrazili Resingena a Jožku a asi okolo šiestej hodiny večer triumfálne zaparkovali pred Úlom č. 2 – obrovským krytom s ťažkými dvojkrídlovými železnými vrátami, ktorý zrejme býval sklad výbušnín a munície, kde už bolo zopár ľudí.
Hneď sa po mne vrhli Shifty, Strec a Thales, podali sme si ruky s Caseom a zoznámili sa s ostatným stalkerstvom. Naruto mi hneď požičal plynovú Berettu a musel som ju okamžite otestovať. Nanešťastie z nej stále vypadával zásobník.
Posledné hodiny svetla sme potom využili na obhliadku terénu, fotenie a neustále debaty o Stalkerovi, zbraniach a tak celkovo. Všetci sme sa nevedeli dočkať rána, keď mala nebezpečná rádioaktívna Zóna ožiť.
Neskôr večer, spolu s ďalšími skupinkami stalkerov a Judym, prišiel aj Blowout v podobe búrky. Našťastie netrvala viac ako 15 minút, ale príjemne sa ochladilo. Celú cestu bola teplota vyše 30 stupňov, tak mi to padlo veľmi dobre.Takisto ako vychladené pivko od Streca.
Na noc sme sa rozhodli oddeliť od zvyšku skupiny, ktorú sme zanechali pri Úli č. 2 a v medzinárodnom slovensko-americko-česko-moravsko-ruskom zložení – ja, Shifty, Thales, Strec a Artem sme zamierili do VML – vedeckého stanu uprostred riedkeho lesa, ktorý mal byť v nadchádzajúcej hre jedným z centier diania.
Znova začalo pršať a tak sme sa rozprávali, preberali všetko možné, čítali poviedky a popritom popíjali. Zábava bola nehorázna, až nakoniec Shifty s Thalesom zalomili.
My zvyšní sme potom v pokeci pokračovali za stanom asi do druhej hodiny rannej a popritom sme pofajčievali a sledovali doznievajúcu búrku v diaľke.
Na spánok som sa uložil vedľa Streca s pištoľou miesto vankúša (keby niečo) a zaspali sme ako miminá.
Ráno ma prebudilo búchanie dažďových kvapiek na strechu stanu. Strec ešte spal, cucajúc si palček na ruke, tak som sa vybral na zhromaždisko pri Úl, keďže ostatní tam už boli, v očakávaní veľkej akcie, ktorá sa mala rozbehnúť už o niekoľko hodín.
Do 9. hodiny, kedy bol naplánovaný zraz, prišli ešte skupinky stalkerov, na čele s Tomim a jeho banditmi. Veliteľ banditov Karpov, ako sa volal v hre, v dlhom čiernom kabáte, hral svoju rolu presvedčivo ešte pred samotným začiatkom akcie.
Potom prišla partia týpkov z okolia, ktorí predstavovali ruskú armádu. Všetci v rovnakých brezových maskáčoch, s vlastným snajperom a nepríjemní po celý čas, asi ako „pain in the ass“. Okamžite sa odobrali do Zóny, pripraviť si obranné postavenie.
Brífing, ktorý mal na starosti Case – obchodník Zagnev, ako hlavný organizátor, obsahoval výklad pravidiel, meranie úsťovej rýchlosti a stručný výklad príbehu hry, ktorý ale hráči odhaľovali postupne. Každý ešte dostal papierové PDA so svojím menom, pero a akcia sa mohla začať. Spolu so Strecom a Thalesom sme sa odobrali do VML – Vedeckého mobilného laboratória, kde sme sa všetci prezliekli za vedcov.
Hra samotná bola rozdelená na tri fázy. V prvej boli všetci hráči zavedení na hranice Zóny, odkiaľ sa museli dostať do jej vnútrozemia. Táto časť trvala asi hodinu. Medzitým sme sa vybrali so Strecom poroznášať herné predmety – farebné sadrové artefakty a fragmenty z priesvitnej fólie po celej oblasti.
Po nočnom daždi bolo všade mokro a vlhko a nepríjemne dusno. Po ceste sme stretli skupinku vojakov, ktorí mali stalkerom znepríjemňovať cestu do Zóny. Boli výborne organizovaní a v lesnom poraste ich takmer nebolo vidieť.
Prehodili sme s nimi zopár slov a pobrali sme sa do oblasti za Úlom. Artee sa na mŕtvolisku už statočne nudil. Artefakty a fragmenty sme umiestňovali náhodne – do jamy prikrytej opadaným lístím, do hustého brezového hájika naľavo od cesty pri Úli, na trávnatý kopec, do ohniska, ale aj do zrúcaných budov, alebo na strechu druhého Úla, ktorého vchod bol zarastený asi meter a pol vysokou žihľavou, ktorej sa mimoriadne darilo na mäkkej rašeline. Artefakt beztak spadol, takže stalkeri mali určite potom radosť.
Strec si všetko poctivo zapisoval do zošita, tak nečitateľne, ako sa len dalo, akosa na správneho zdravoťáka sluší a patrí. Niektoré fragmenty sme potom už nenašli ani my.
Potom sme stretli Naruta, veliteľa frakcie Duty na prechádzke. Ten sa nudil ešte viac, tak nám pomohol s rozmiestnením niekoľkých artefaktov a zaviedol nás k Jantárovému jazierku, kde sme zanechali posledný artefakt.
Strec ešte vyrobil niekoľko anomálií (ale nie tak ako si myslíte, ale z gelu na vlasy):-D a vydali sme sa poza armádnu základňu so sieťou zákopov, kde sme sa okamžite ocitli na muške niekoľkých vojakov, ktorí nás okamžite vykázali z oblasti pod hrozbou zastrelenia späť do laborky.
Medzitým sa už začala druhá fáza hry, teda pre hráčov, ktorí sa už dostali do Zóny – objavovanie, pátranie, hľadanie artefaktov a plnenie úloh pre Thalesa – Oparina, pátranie po fragmetoch z denníka doktora Haniče a zarábanie peňazí. Postupne si mali hráči získavať dôveru veliteľov frakcií plnením rôznych úloh a následne členstvo v tej ktorej frakcii – Vedci, Duty, Freedom, ale mohli zostať aj na voľnej nohe.
Pri návrate do laborky nás zastavila skupinka stalkerov, ktorá neskôr vstúpila do služieb našej – vedeckej frakcie. Tí chalani hrali svoje role tak presvedčivo a vážne, že som sa nestačil diviť! Práve sa snažili vyjednať dočasný pokoj zbraní s vojakmi ruskej armády, aby mohli prejsť ďalej do Zóny. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez úplatkov, ako aj veľakrát potom. Bonbóny, žuvačky, keksy a aj cigarety.
So Strecom sme sa utiahli do laborky, kde nás už čakal nervózny doktor Oparin, ktorý mal počas našej neprítomnosti práce vyše hlavy. Aj keď každá skupinka stalkerov zvolila inú taktiku pri prieniku do Zóny, v jednom momente sa ich pri vedeckom stane stretlo asi 20.
Potom sme návštevy mali nejaký čas sporadicky, prišiel za nami aj Zagnev na obchôdzke a na kus reči zavítal aj fotograf El Gato.
Napínavá situácia vznikla, keď do vedeckého stanu zavítala skupinka asi troch stalkerov a vzápätí aj niekoľko vojakov, ktorí po prehliadke prepustili dvoch z nich a jedného stalkera označili ako „nepohodlného“. V tom čase mi práve volala Caseova žena, že ich dcérka dostala silnú angínu. Chudák vystrašený stalker dostal možnosť vykúpenia tak, že dostal úlohu s vysokou dôležitosťou – zaniesť narýchlo napísanú správu okamžite Caseovi – Zagnevovi.
Ale v Zóne sa deje všeličo, a tak sa stalo, že Zagnev prišiel skôr, ako ho stalker vyhľadal.
Potom sa nejaký čas nedialo vôbec nič, hráči občas priniesli stratený fragment, alebo nejaké dáta pre Oparina na preskúmanie. V lese bolo veľmi dusno a mňa začala bolieť hlava.
Stalo sa, že v stane sme aj vyše pol hodiny boli sami a správy o tom, čo sa deje v Zóne, sa k nám dostávali len veľmi ťažko. Na plynovom variči sme si teda začali variť neskorý obed – konzervy a sáčkové polievky.
Opäť bolo treba kontaktovať Zagneva a tentokrát som odbehol ja a zastavil som sa na mŕtvolisku za Artemom. Ten si tiež práve kuchtil konzervu párkov s fazuľou na malinkej piecke, pod ktorou plápolala kocka pevného liehu. Požičal som si od neho vysielačku a kontaktoval vedeckú laborku, či už skončil „experiment“ s polievkou. Spojenie bolo slabé, ale nakoniec sme sa s Thalesom dorozumeli.
Po mojom návrate sa do stanu nahrnula početnejšia skupina stalkerov, prilákaná vôňou našich „experimentov“. Boli úprimne prekvapení, ako si to hodujeme. Podelil som sa s Jožkou o polievku a s ostatnými o minerálky. Niektorí hráči po celý deň takmer nejedli a nepili, hoci bolo veľmi teplo.
Znova sme na nejaký čas zostali sami a užívali si kľud. No herné udalosti, ktoré sa potom veľmi rýchlo dali do pohybu, nám už viac nenechali vydýchnuť...
Ako plynul deň, čoraz viac sa rozpletal príbeh hry. Na jej začiatku ukoristil akýsi vedec cenné dáta a ušiel sa s nimi schovať do Zóny. Avšak, na základe falošných dokumentov sa dostal do skupiny vedcov operujúcej vo VML. Okrem priekupníka Zagneva, ktorý si robil zálusk na stratené dáta a bol ochotný obetovať vysokú sumu za ich nájdenie, hľadal uprchlého vedca aj nájomný zabijak menom Fatalist. Toho predstavoval Shifty, ktorý tvoril veľmi nebezpečnú dvojicu so svojou ostreľovačskou puškou. Hľadaného vedca – Šmeleva - som predstavoval ja a dáta stará CDromka, ktorú som ukryl do batohu v stane. Fatalist mal u seba moju fotku a nesmel sa nechať chytiť, keď sa presúval na predom stanovených pozorovacích miestach. Tieto miesta poznal iba veliteľ armády.
Keď k nám do vedeckého stanu zavítal Hypnotoad, ktorý sa pridal do skupiny Freedom – banditov, požiadali sme ho, či by nám mohol robiť sprievod na ceste do vnútra Zóny, samozrejme, za nejakú hotovosť. Z čistej zvedavosti sme sa chceli pozrieť bližšie na rašelinový močiar a či sa stalkerom podarilo ponachádzať artefakty.
Pokojne sme prešli lesom, okolo základne banditov úplne bez problémov, no odrazu nám cestu zahatali vojaci. V skutočnosti dostali z vyšších miest kontrolovať všetky podozrivé osoby, pretože dostali do rúk sfalšované papiere jedného z vedcov, to sme my ale netušili.
Hypnotoada označili ako nepohodlného, pretože patrí k Freedomákom a teda nepriateľa armády. Čiastočne sme ho vyplatili a odobral sa bez ujmy späť na svoju základňu.
So Strecom sme museli vytiahnuť zásobníky z pištolí a boli podrobovaní výsluchu. Kto sme, čo sme a kde máme legitimácie.
Nič z toho nebolo naplánované, tak sme boli vybúraní. V jednom momente chcel Strec hovorcu vojakov odstreliť poslednou guličkou, ktorú mal v hlavni. To rozhodne nebol najlepší nápad, zvášť keď mi Fatalist mieril na hlavu a musel som sa tváriť nenápadne. Nakoniec nás vojaci prepustili, pretože sa im naskytla príležitosť dostať do svojich rúk hlavu banditov – Karpova, ktorých základňa bola neďaleko.
So zmiešanými pocitmi sme obehli celú Zónu a zamierili naspäť k laborke, pretože sme sľúbili Oparinovi, že nebudeme dlho. No pri návrate sme na vojakov narazili opäť – v lese, ako sa práve rozmiestňujú do útočného postavenia. Na naše otázky nereagovali, vraj nás prepustia a dozvieme sa. Nabehli sme do stanu a všetko vyklopili Oparinovi.
Našťastie boli za laborkou zhromaždení všetci vedeckí stalkeri, ktorí si pýtali pokyny. No nikto netušil čo sa deje.
O niekoľko minút sme dostali od armády ultimátum – buď do piatich minút zboríte stan, vypadnete a opustíte túto časť Zóny, alebo na vás zaútočíme. Thales – Oparin sa pokúšal vyjednávať, ale bezvýsledne. Boli sme ešte viac zmätení, než predtým. Na ničom takomto sme sa predsa nedohodli! Vojaci nám však zabudli ohlásiť, že hľadajú podozrivého vedca...
Po uplynutí časového limitu vojaci zarevali „útok!“ a začala sa masívna prestrelka. Doktor Oparin sa v mihu zo seriózneho vedca zmenil na vojaka. Už predtým zo seba zhodil biely vedecký oblek, nahodil sa do maskáčov a začal rozdávať povely, pobiehajúc od jedného priezoru v stene stanu k druhému.
Všade naokolo lietali guličky, no naši stalkeri sa statočne kryli za stanom, alebo za stromami v okolí. Jeden zo stalkerov s ľahkým guľometom kropil všetko čo sa len trošku pohlo a ani ostatní nezaháľali. Poctivo hlásili zásahy a navzájom sa v okamžiku oživovali pomocou lekárničiek. Postupne sa lesom mihali postavy s oranžovými vestami, ako odchádzali na mŕtvolisko, no zbytok vojakov odolával. Spolu so Strecom sme sledovali situáciu cez úzky otvor v zabarikádovanom vchode do stanu.
Jeden z vojakov sa snažil dostať bližšie zľava, no keď som po ňom vystrieľal celý zásobník z mojej plynovej Beretty, radšej zaľahol a kryl sa odušu.
Pokým som naládoval zásobník, začal po ňom strieľať Strec. No jeho manuálka mala dostrel asi päť metrov pred vojaka, ale ani to mu nebránilo, aby tiež vystrieľal celý zásobník.
Potom som zahliadol Shiftyho, ako vstáva a cez hlavu si prehadzuje oranžovú reflexnú vestu a pokropil som ešte druhého vojaka, ktorý sa stihol dostať do blízkosti. Postupne odpadali ďalší vojaci, až nakoniec naši strelci spacifikovali aj posledného. Armáda stiahla chvost.
Podarilo sa nám vyhrať bitku a ešte dlho sa ozývali hlášky typu: „nakopali sme prdel armáde“.
V lese sa rozhostilo ticho a stalkeri oddychovali v kryte stanu. Hlavu mi išlo roztrhať a vtedy sa Strec vytasil s obrovským báglom plným liekov. Dal mi nejakú viagru, alebo čo to bolo a po chvíli ma hlava naozaj prestala bolieť. Potom sa Jožka so Strecom ešte prezliekli do vedeckých oblekov, nahodili masky a vydali sa hľadať artefakt do radiáciou zamorenej Zóny. Ja som si zatiaľ pekne zastrieľal s Jožkovej G36 a jemu som dal pre efekt pištoľ.
Bolo neskoré popoludnie, keď za mnou prišiel tajný posol od Zagneva so správou, že sa mám s ním stretnúť za Úlom č. 2...
Posol od Zagneva si ma zavolal von pred stan, pretože správa bola tajná. Počkal som kým odíde a od Thalesa som si vyžiadal opušťák na stretnutie s priekupníkom Zagnevom. Pripravil som si plný zásobník, na hlavu prehodil kapucňu a vydal som sa po ceste na okraji Zóny a krížom cez les. Zakrádal som sa tak, aby ma nikto nevidel.
Namieril som si to cez húštinu, ktorá bola v jednej línii so základňou banditov. Nikde nikoho, tak som si to hasil ďalej. Aké bolo moje prekvapenie, keď odrazu na mňa mierilo niekoľko hlavní kalašnikovov a ostreľovačiek. Čo čert nechcel, priplietol som sa práve do cesty armáde, ktorá si práve brúsila zuby na banditov. Doslova som zamrzol, čo sa bude diať, keď ma patrične odfajčil Shifty: „Jdi do prdele, Čmeldo!“
Dupotal som preč, čo mi nohy stačili. Vyšiel som na rozbahnenú cestu, ktorá bola krytá húštinou, za ktorou sa rozprestieralo mŕtvolisko a Úl č. 2, za ktorým bolo miesto stretnutia.
No bola tu prekážka, s ktorou som nepočítal! Ostnatý drôt, ale našťastie taký deravý, že som sa mohol preplaziť a cez vysokú žihľavu som sa dostal na priestranstvo za krytom. Celý čas drobne pršalo a väčšina stalkerov bola v tom čase na základni Duty.
O niekoľko okamihov zazrel Zagneva ako vychádza spoza zákruty. Pozdravili sme sa a hneď sa ma spýtal, ako sme boli dohodnutí, na cenu za stratené dáta. Rozprávali sme sa náročky nahlas. Prvú sumu som povedal veľmi vysokú, tak ma polohlasne upozornil, že to nebude reálne, stalkeri toľko peňazí asi nemali, tak sme sa dohodli na 20,000 zarjadov. Ešte mi prikázal, aby som Oparinovi oznámil, že nastáva čas X, teda tretia fáza a pobrali sme sa každý vlastnou cestou.
Až neskôr som sa dozvedel, že sa náš rozhovor dostal do nepovolaných uší, presne ako sme plánovali. Dvaja stalkeri z frakcie Duty boli ukrytí hore na trávnatom kopci, ktorý tvoril úl. Vtedy im konečne začali zapadať do seba kolieska celej zápletky a okamžite sa išli poradiť so svojím veliteľom – Narutom.
Ten mi najprv do laborky, kde som sa uchýlil, chcel poslať darček – balíček C-4 na výstrahu, no poslov tuším niekde po ceste postrieľali nepriatelia, a nakoniec ich predbehli banditi.
Ale pekne po poriadku.
Banditov, usadených v starej strážnici pri ceste opäť raz vystrieľala armáda. Chudák Kuba, pri prestrelke sa snažil vyskočiť cez okno, no skočil priamo pred namierenú hlaveň a schytal to asi z dvoch metrov priamo do čela.
Po následnom oživení (respawne) si to celá frakcia banditov napochodovala k vedeckej laborke – požiadať o pomoc pri útoku na armádu. Oparin beztak nechcel frakciu zatiahnuť do teritoriálnych bojov, chcel ešte zarobiť nejaké peniaze, aby mi mohol vyplatiť dáta.
Bol som rozhodnutý si časť peňazí ponechať a zaplatiť za ochranu mojej osoby. No veci sa nakoniec mali úplne ináč.
Banditi išli na akciu úplne sami, s čiastočnou podporou Zagneva, ktorý armáde na základňu hodil dymovnicu. Freedomáci nielenže vystrieľali na komplet celú armádu, ale podarilo sa im hneď získať dokumenty vedúce k odhaleniu identity falošného vedca Šmeleva – teda mňa.
„To je von, dem si pro něj!“ vyhlásil na mŕtvolisku, kde sa po bitke zišli všetci banditi, vodca Karpov.
V tom čase sme sedeli s Oparinom – Thalesom a Strecom pred vedeckým stanom, ja som pofajčieval a rozoberali sme situáciu a prípadné scenáre. Všetci naši vojaci boli práve vtedy ako na potvoru preč - chalani z Ostravy sa v tom čase prezliekali a chystali domov – na vlak a ostatní boli práve na základni Duty.
Keď sme zazreli na ceste vedúcej lesom, ako sa k nám hrnú banditi, hneď som vedel. Že je zle. Na začiatku rázne vykračoval Karpov, v ruke s brokovnicou, za ním celá frakcia, po zuby ozbrojená a na jej chvoste – Zagnev!
Oparin sa ešte snažil zachrániť situáciu – podával Karpovovi ruku. Ten ju však odmietol a namieril si to priamo za mnou. Vedel som, že akýkoľvek odpor je zbytočný. Išiel na istotu.
„Tak mluv ty hajzle, kams schoval ty data?“ vyletel na mňa a schmatol ma pod krk. Samozrejme, že som všetko vyklopil, bez zatĺkania. Dáta – stará CD-ROMka bola v mojom batohu. Napätie sa dalo krájať. O niekoľko okamihov vylovili banditi zo stanu hľadané dáta, predtým ešte stihli vyrabovať všetky vedecké peniaze.
Nás troch vedcov postavili chrbtom k nim a Karpov – Tomi prikázal jednému z banditov aby nás strážil, zatiaľ čo sa radili, čo s nami urobia. Aj som rozmýšľal o použití pištole, ktorú mi nezobrali, ale nič by sa tým nedosiahlo. Banditi predali cenné dáta Zagnevovi, ktorý im vyplatil 20,000 zarjadov a napakovaní peniazmi odišli. A – darovali nám život.
Úlohou Zagneva bolo, po získaní stratených dát, dostať sa bezpečne mimo Zóny – na mŕtvolisko pred Úl a formálne tak zakončiť hru. Na svojej ceste mu však cestu zahatali dvaja naši vojaci. Oni však netušili, čo sa práve odohralo pred laborkou a tak ho prepustili! Zagnev sa tak bez najmenších problémov dostal zo Zóny von...
Vedeckí stalkeri, keď sa potom dozvedeli, ako im Zagnev a banditi prekĺzli cez prsty, ako odvetu ešte raz na komplet vystrieľali frakciu Freedom a skonfiškovali im všetky peniaze.
Fakticky už bolo po hre, ktorú bol ukončiť vysmiaty Zagnev. Banditi vyhrali, vedci získali ako zadosťučinenie všetky peniaze.
Dlho potom sa ešte rozoberala hra a čo by bolo keby... Rozdali sa ceny pre najlepších hráčov – pekné podložky pod myš s logom rádioaktivity dostali Kuba (za statočnosť) a Myšák – ktorý so svojím guľometom kosil nepriateľov ako na bežiacom páse.
Postupne začali účastníci tejto stalkerskej bitky o stratené dáta odchádzať domov, rozlúčil som sa s Hypnotoadom a ostatnými a sľúbili sme si, že o rok sa na mílovických Kozích hřbetoch stretneme zas.
Večer sme si vďaka Artemovi do Zóny prepašovali trochu luxusu – pravú černobyľskú pizzu z MílovicJ Nasledovala dekontaminácia vodkou a inými antiradiačnými nápojmi, pri ohni sa preberalo všetko možné dlho do noci. Bolo už dosť neskoro, keď sme sa so Strecom pobrali vyspať sa do vedeckého stanu („Hele Bee, skus jít chvíli rovně, já ti takhle nedokážu svítit pod nohy...“).
Ráno ma prebudilo chladné počasie a Shifty, bol čas na odjazd (dík Mišákovi) a to bol koniec stalkerského Mílovického dobrodružstva.
