• shadow of chernobyl
  • clearsky
  • call of pripyat
  • stalker 2
  • metro 2033
  • modding
  • larp
  • Čerrnobyl
  • forum
Registrovanch uvateov: 3190
Zaslanch prspevkov: 100647
forum
S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl
Datastor Modpack Main Spanish STALKER Community STALKER Community in France RPG Vault
Prvá slovenská fanstránka o hernej sérii WORMS NightStalkers: Return to Chernogorsk Zone - OFP Mod ChernobylZne.cz




S.T.A.L.K.E.R. Shadow of Chernobyl

Súťaž - Poviedky - Lovec, či korisť?

ciara
07.04.2007 | Branislav Šiftár
Autor: Robo Slavíček
 
     Už od rána sa nemôžem dočkať tejto chvíle. Dnes sa po dlhej dobe vrátim do dediny, v ktorej som vyrastal. Tu v tejto dedine som sa narodil a naučil sa chodiť. Prvýkrát som jedol zmrzlinu a jazdil na kolotoči. Prvýkrát som išiel na rande do kina a po prvýkrát som pobozkal dievča. Stojím na kopci za domami a pozerám sa dolu. Všetky domy teraz vyzerajú rovnako a tak mi chvíľu trvá kým nájdem ten náš. Popri hľadaní som si všimol dom mojej babky. Kedysi dávno som k nej každé ráno chodil po mlieko. Á, tam je. Už vidím náš dom. Je presne taký ako predtým. Má na sebe bielu omietku a aj okno na stodole je rozbité presne tak, ako keď som odchádzal. Pomaly schádzam z kopca.
     Kráčam ulicou. Fúka slabý vietor, ale len tu pri zemi. Hore je vidieť ako sa veľkou rýchlosťou premiestňujú mraky. Spoza hôr sa valí celkom slušná kopa, takže za chvíľu asi začne pršať. Idem po svojej dedine, v ktorej som nebol už 12 rokov. Lenže teraz nenesiem darčeky pre synovcov a ani nečakám koláč od mamy. Teraz je všetko inak. Miesto darčekov mám plné vrecko malých matíc a vo vaku nemám koláč ale hnusné sušené mäso. Len si na neho pomyslím a je mi zle. Namiesto praku, ktorý som ako dieťa mal tu mám pištoľ a na chrbte pušku. Nie som totiž taký obyčajný turista. Som lovec pokladov. Idem tam, kde nikto iný. Obyčajní ľudia nás volajú Sliediči.* Prichádzam na križovatku.
     Niečo sa deje. Na križovatke je neobvyklé bezvetrie. Môj inštinkt mi hovorí, že tu niečo nie je v poriadku. Praskliny na ceste sú všetky v kruhu, idú do jedného stredu. Niečo mi to nápadne pripomína. Vzal som prach a trochu som ho rozvíril. Pred mojimi očami sa začalo neskutočné divadlo. Prach sa natiahol ako had. Ten had sa pomaly roztáča a vytvára špirálu priamo nad stredom prasklín na križovatke. Došlo mi, že v strede križovatky neplatia fyzikálne zákony. Nad jej stredom sa vznáša silné gravitačné pole. Je také silné, že vám dokáže dolámať kosti, alebo vás aj zabiť, ak si nedáte pozor. Vďaka zvírenému prachu vidím jeho presný obrys. Aby som ho obišiel musím preskočiť plot na blízkom dome. Keďže mi nič iné neostáva, preskakujem teda ten plot.
     No výborne. Podarilo sa mi natrhnúť si nohavice. Našťastie len na spodku. Inak by to mohlo znamenať problém, hlavne tu. Až teraz som si všimol, čí plot som to preskočil. Tu kedysi býval môj najlepší kamarát, ktorý sa stratil pri incidente. Dvere má otvorené, skúsim teda ísť dnu. Je tu dosť tma. Na nábytku je hrubá vrstva prachu a pavúky uplietli nové záclony po celom dome. V šere veľmi dobre nevidím, asi by som mal vytiahnuť baterku. Presvecujem celý dom. V diaľke vidím ich kuchyňu. Skúsim, či baterka dosvieti až tam. Čo to bolo? Niečo sa tam pohlo. Počul som kroky a keď som tam zasvietil, niečo prešlo poza dverami. Môj inštinkt mi vraví, aby som si odistil zbraň. Mierim pred seba. V pravej ruke pištoľ, v ľavej baterka. Zase. Znova sa tam niečo hýbe. „Je tam niekto?“ zakričal som. Žiadna odpoveď, len zvláštne zapraskanie. „Haló?“ kričím znova. Opäť sa nikto neozýva a ja sa pomaly, krok po kroku približujem k dverám do kuchyne. „Haló, kto je tam? Mám zbraň! Nechcem vám ublížiť, vyjdite!“ Ako odpoveď sa ozvalo zarinčanie skla. Vbehol som do kuchyne a vidím len  rozbité okno. Na dvore počujem hluk. Vybieham von a vidím, ako niečo preskočilo plot. Vyzeralo to ako človek. Ale veď tu predsa nemôže bez ochrany prežiť nikto. Aj ja sám mám na sebe plynovú masku. To mi pripomína, že by som si mal skontrolovať stav filtra. Čo to je na tej tráve? No teda, tá vec pri preskočení okna zranila a zanecháva za sebou krvavé stopy a sem-tam aj stopy nôh. Tie stopy sú niečo medzi labami psa a nohami človeka. Nie som tu síce kvôli hľadaniu života, ale moja zvedavosť mi káže nájsť toho zraneného tvora. Alebo možno človeka, ktovie.
     Idem ku plotu a pozerám, či ho isto musím preliezať, alebo sa dá nejako obísť. A, tu je uvolnená doska. Možno ak kopnem, tak povolí. Skúsim to. Do čerta. Hneď ako som dosku odkopol, zachytilo ju ďalšie gravitačné pole. Táto prírodná anomália dosku úplne roztrhala. Našťastie mám silnú, hrubú bundu, lebo by ma kusy dreva možno porezali. To mi teda nejde do hlavy kam zmizol ten tvor. Ak by ho zachytila táto vec, tak by som videl ako ju to roztrhne. Lenže sa neudialo nič. Pozerám sa po krvavých stopách, musia tu niekde byť. No, tu sú. To nie je možné! To nemôže byť pravda! Tie stopy idú priamo cez to gravitačné pole. Akoby tam vôbec nebolo. Možno tam ani naozaj nebolo. Možno sa zjavilo len na chvíľu. Iný sliedič mi vravel, že tieto anomálie sa zjavujú a zasa miznú úplne bez varovania. Vyberám maticu a hádžem ju smerom ku zničenej doske. Matica sa pred dopadom zastavila vo vzduchu. Vznáša sa tam a každú chvíľu môže vystreliť ktorýmkoľvek smerom. Mal by som si dať pozor.  A je to tu. Beng! Rozbilo sa okno priamo za mnou. Keby som sa nebol zohol, preletela by mi ramenom, alebo nedajbože hlavou. To je ale teraz aj tak jedno. Mňa teraz zaujíma len čo bol ten tvor a ako sa dostal cez tú anomáliu. Ja ju totiž musím obísť.
     Našťastie sa dala obísť bez najmenších problémov. Nebola až taká veľká, ako tá na križovatke. Možno sa fakt zjavila len pre chvíľou. Idem ďalej za stopami a na bunde mi začína pravidelné klopkanie. Kvapôčky vody, ktorých je stále viac, na mňa vyklopkávajú svoju symfóniu. Mraky už neudržali svoju ťažobu a začali pršať. Zatiaľ len slabo, ale ako poznám túto oblasť, túto prekliatu zónu, ako ju volajú miestne úrady, za chvíľu príde pekná búrka. Zmyje mi stopy a potom už svoju zvedavosť neuspokojím. Musím si švihnúť. Stopa je čím ďalej tým matnejšia a slabšia. Stačí aj slabý dážď. Už aj on pomôže vsiaknuť krvi do smädnej zeme.
     V diaľke začali zavýjať psy. Nie tak ako obyčajne, ale skôr od bolesti. Skuvíňajú, ako keď skopete šteňa. Zacielim pred seba a pustím sa do behu. Po tom ako som dobehol ku zavýjajúcim psom, oblial ma studený pot. Ležia tu dvaja psy. Teda, niečo čo mohlo byť kedysi psom, kým to nenapadla radiácia. Ležia tu takto a sú celí od krvi. Jeden má rozhryzené brucho a tomu druhému chýbajú zadné nohy. Všade je veľa krvi, vnútorností a ktovie čoho ešte. A uprostred toho všetkého sú opäť stopy toho tvora. Čo to, dofrasa, je za vec, keď dokáže zabiť a zmrzačiť dvoch psov. Už jeden pes dokáže spôsobiť pekné problémy a dvaja roztrhajú človeka aj iného tvora, akoby nič. A tuná ležia dvaja, kedysi silný psy, ktorých niečo porazilo. Búrka zosilnela a ja kráčam dolu z malého pahorku, dole do blata ku psom. Tomu čo ešte žije spravím láskavosť a zastrelím ho. Kľaknem si do blata k tomu s rozhryzeným bruchom. Je to zvláštne, ale stopy zubov sú malé. Sú buď od malého zvieraťa, alebo čo je nepravdepodobné, od človeka. Druhou zvláštnosťou je, že mŕtvemu psovi chýba len pečeň. Ešte som nevidel tvora, ktorý by zjedol len pečeň a nič iné. A prečo potom tomu druhému zjedol nohy? Aj na ňom sú totiž stopy po tých istých zuboch. Musím nájsť toho tvora, aj keď teraz už z neho začínam mať strach.
     Silná búrka síce zničila stopy od krvi, ale vytvorila iné. Všade sú stopy v blate. Podľa nich sa dá krásne sledovať. Smerujú ku farme s mnohými budovami, asi kilometer odo mňa. Búrka má ja ďalšiu výhodu. Nemusím si dávať pozor kam šliapem, lebo kvapky vody spoľahlivo odhalia všetky nebezpečenstvá. Vo vzduchu visia gule plné vody, ktoré sa v pravidelných intervaloch rozprsknú na všetky strany. Na iných miestach sú na zemi zasa blesky. To je elektrina, ktorá sa hromadí na miestach s väčším výskytom kovov v pôde. Teraz keď viem čomu sa vyhnúť, stačí mi len prekľučkovať až ku farme. Normálne by som pri búrke zaliezol do nejakej budovy a prečkal ju, ale teraz nemôžem. Mohol by zmiznúť ten tvor a to nechcem. Keby som ho ulovil, možno by som ho mohol predať na vedecký rozbor. A jeho zuby by som predal zberačom trofejí. Musím to nájsť.
     Pomaly sa začína stmievať. Šero z času na čas presvetlí blesk. Stromy vrhajú zvláštne dlhé tiene, ktoré sa pri bleskoch výrazne skracujú a stmavujú. Farma je už na zopár krokov odo mňa. Má malý kamenný plot a železnú, teraz už hrdzavú bránu. Je zaujímavé, že všade okolo sú oblasti so zvýšenou gravitácou, neklamne sa prejavujúce vďaka vode, ale za plotom farmy nie je nič. Stopy v blate vedú do sýpky na obilie. Odkladám pištoľ a skladám si z pleca pušku. Ešte rýchlo kontrolujem zásobník. Zaprel som si pušku o rameno, oči pozerajú cez mieridlá. Ako sa blížim ku sýpke, tak aj cez blesky a hromy je počuť kroky vo vnútri. Nohou Otváram dvere a bleskurýchle sa pozerám dovnútra. Blesky osvetľujú cez okná vnútro sýpky. Na jej konci je kopa starého, už plesnivého obilia. Znova je tma. Bojím sa zohnúť po baterku a tak čakám na ďalší blesk. Je to tu. Cez okná ide svetlo dovnútra. Dofrasa! Zbadal som tieň postavy. Muselo to byť pri okne, ale to je predsa v 6 metrovej výške. Znova je tma, lenže teraz sa už po baterku musím zohnúť. Bleskurýchle z vrecka vyťahujem baterku a dávam ju do  púzdra na puške. Teraz môžem mieriť aj svietiť naraz. Prečo mi to nenapadlo skôr? Namierim na okno. Niečo tam bolo! Preskočilo to na ďalšie okno, bližšie pri mne. Zasvietim na neho. Teraz to skočilo tesne nado mnou. Kde to do riti je? Mierim ako šialený všetkými smermi. Znova sa zablýskalo a ja som zbadal tieň vychádzajúci spoza mňa. Rýchlo sa otáčam. AU! Silno ma to zrazilo k zemi, až ma to omráčilo. Dofrasa, puška vy vyletela z ruky a je pekne ďaleko odo mňa. Ďalší blesk. Tento je však iný. Zbadal som to, ale len na chvíľu. Bol to človek. Síce dotrhaný, ale určite to bol človek. Na strechu sýpky dopadajú dažďové kvapky. Bubnujú ako bubeník pri šibenici. Počujem ako sa pomalými krokmi blíži ten tvor, ktorého som chcel silo mocou nájsť. Heh, prečo vôbec? Chcel som skončiť takto? Byť zabitý niečím, čo som ani nemusel stretnúť, nebyť mojej tvrdohlavosti? To určite nie. Ja to takto nenechám, sily mám už späť. Plazím sa ku puške, nie je až tak ďaleko ako sa zdalo. Len také 4 metre. No tak! Poďme! AAA, chytilo ma to za nohu ťahá ma to späť. Je to neuveriteľné silné. Otočilo ma to a dýcha mi to rovno do tváre! Je ale tma a ja nič nevidím. Blesk! Einstein mal pravdu. Čas je naozaj relatívny. Keď sa pozeráte do očí nepriateľovi tesne predtým ako vás zabije, čas sa zastaví. Za zlomok sekundy vám prebehne pred očami celý život a celý život trvá zlomok sekundy. Mám pocit, akoby som si ho obzeral hodiny, cítil jeho dych a videl jeho krvavé oči. Kedysi to bol človek. Lenže to bolo veľmi dávno. Už v ňom veľa ľudského nie je. Pokožka je sivá, oči sú až krvavo čierne. Zuby má hnilé a ústa plné krvi. Cítiť z nich zápach nôh psa, ktorého zmrzačil. Už cítim, že je koniec. Čas sa vrátil do normálu. Ten tvor niečo zašepkal a potom už len tma. Tma a v diaľke jasné svetlo. Som mŕtvy. Pred smrťou som naposledy počul svoje meno „Pjotr Ivanovič Michajlsky“ z úst toho tvora.
     Poznal ma.
  
 *Sliedič. Anglické slovo Stalker znamená sliedič, zakrádač