• shadow of chernobyl
  • clearsky
  • call of pripyat
  • stalker 2
  • metro 2033
  • modding
  • larp
  • Čerrnobyl
  • forum
forum
S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl
Datastor Modpack Main Spanish STALKER Community STALKER Community in France RPG Vault
Prvá slovenská fanstránka o hernej sérii WORMS NightStalkers: Return to Chernogorsk Zone - OFP Mod ChernobylZne.cz




S.T.A.L.K.E.R. Shadow of Chernobyl

Súťaž - Poviedky - Lepšie dni

ciara
Autor: Marko Havaš
 
      Pomaly, veľmi pomaly som kráčal oproti veľkému starému skladisku, v ktorom sa podľa Ivana skrývala Nataša, ktorá mala pri sebe všetky potrebné informácie o obchodníkovi ktorého som mal odstrániť...
 
Odrazu som začul škriekanie pseudopsov a usúdil som, že sú sakramentsky blízko, najviac 30 metrov odo mňa. Nabil som preto moju SVD a kráčal som ešte opatrnejšie...
Zrazu som zacítil odporný pach Snorkov, ktorých som prepočul. Videl som jedného ako vylieza spoza krovia a ako sa nechutnými šuchotavými pohybmi plíži ku mne. Mieril som na neho a čakal ,kým príde bližšie.
Vystrelil som... Netrafil som... Rýchlo prebíjam a v návale paniky a zlosti som ho trafil priamo do masky, načo sa skácal na zem a v bolesti chrochtavo vzdychal. Podišiel som k nemu a namieril som na neho mojou pištoľou. Po hlasnom výstrele okamžite zomrel. Kráčal som teda ďalej a snažil som sa o čo najtichšie kroky, aj keď som veľmi dobre vedel, že tie tri výstrely bolo počuť široko-ďaleko. Bol som už necelých 80 metrov od skladiska, vtom však ku mne doliehalo neodbiteľné vytie slepých psov. V tej chvíli som dostal hrozný, nepreniknuteľný strach, ktorý sa nedal popísať...
Namieril som puškou na jednu z tých desiatich beštií a stláčam spúšť. Pes okamžite padá k zemi. Prebíjam, strieľam. Ostalo ich 6, keď mi došiel zásobník a práve vtedy už boli nebezpečne blízko. Vyberám pištoľ, strieľam. V tej chvíli v duchu ďakujem Sergejovi, ktorý ma tvrdým tréningom naučil presne strieľať puškou i pištoľou. Posledný pes padol k zemi... Bol som rád, pretože bol už len 2 metre od mojich nôh. S hrôzou som zistil, že už nemám náboje ani do pištole ani do pušky. Rozbehol som sa priamo do skladiska...
 
     Otváram schátralé dvere a vchádzam dovnútra.Vyzerá to tu ako na skládke, všade sú kusy nepotrebného a minimálne 20-ročného haraburdia. Dokonca tam bol na strechu prevrátený Moskvich a asi 5 metrov od neho sa hrdo týčila karoséria z Lady. Preskakujem spadnutý trám a vchádzam do miestnosti s nápisom Príjem objednávok. Vidím starú televíziu, matrac plný prachu a nedojedenú konzervu s kúskom chleba na jedno sústo. Tu niekde by mala byť Nataša. Sadám si na stoličku vedľa matraca a padám na zem. Stolička sa rozpadla. Dvíham sa späť na nohy a počujem ako niekto otvára dvere. ,,Nataša!“ hovorím si a rozbehem sa späť do hlavnej miestnosti. Na moje zhrozenie sa ku mne tacká obrovská, tučná zombia, ktorej vytŕčajú črevá. Vyberám bajonet a pripravujem sa na najhoršie. Vtom som začul hlučný výstrel a zombii vyleteli črevá a pečeň priamo na moju hruď.

,,Trochu neopatrný, čo povieš?” a skôr pre formu vypáli zombii ešte jednu ranu do hlavy a tak definitívne ukončuje jej zbytočný život.
Obráti sa ku mne a hovorí: ,,Blbeček jeden, ako ťa to napadlo ísť sem bez munície?”
,,Ale ja…” snažil som sa o vysvetlenie mojej nezávideniahodnej sitácie.
,,Aké ale???” kričí Nataša. ,,Vy komunisti ste nielen hnusní, ale aj blbí. Teraz si sa skoro nechal zabiť nejakou hnusnou obludou, ktorá sa sem dotackala... Bóóóže, ako ťa ten starý môže poslať zabiť Yelevova? Veď si len kopa starého komunistického odpadu vhodná akurát tak na zabitie! Namôjdušu som nevidela takého blázna a blbca zároveň. Starý, starý, kde len tých idiotov berieš?” zaťukala si na čelo Nataša a radšej si namiesto hádok nabila brokovnicu...
,,Takže zaprvé,” smečujem ,,nie som žiadny idiot a zadruhé mi došla munícia počas toho, ako som sa bránil pred obludami, pred ktorými by si sa TY nikdy neubránila!” a radšej si sadám na zem a odstraňujem zo seba všetky tie nechutné vnútornosti.
,,Iste, iste, vy starí komunisti už neviete čo si vymyslieť…” otrávene vraví Nataša.
,,No, keď už sme tu, tak si najskôr zober nejaké náboje.’’ vraví mi Nataša a do rúk mi podáva 2 krabičky s nábojmi do SVD a pištole.
Nabíjam si do zásobníkov náboje a nenápadne sa pozerám na stále rovnako otrávenú Natašu.
Zrazu uvidím Snorka, ktorý si nás nenápadne obzerá a vrhá sa po Nataši. Namierim na neho pištol a kričím ,,Nataša,pozor!!!” a po výstrele sa Snork rozčapil na zemi.
,,Vidíš, nie som predsa len taký idiot ako si si myslela,” povedal som s miernym úsmevom.
,,Tak poď,“ povedala otrávene a vydali sme sa k opancierovaným dverám.
    
     Sedím vedľa Nataše v Lade a dívam sa na jej krásnu, ale mimoriadne otrávenú tvár. Potom sa pozerám na cestu, vedľa ktorej je asi 25 psov a všetci na nás zúrivo vrčia. Ale nerozbehnú sa za nami. Naučili sa, že pokiaľ vbehnú do cesty, okamžite zomrú. Okrem toho, Nataša šoféruje veľmi rýchlo, ako keby ani nemala strach o svoj život. Možno ani nie. Čo by mala chcieť od života žena, uveznená v Zóne a plniaca úlohy pre nadutých tlstých priekupníkov veriac v lepšiu budúcnosť, mysliac na to, že sa raz z tejto diery dostane preč. Akurát ideme okolo starej kaplnky, kde si párik psov pochutnáva na čerstvej mŕtvole človeka. ,,Už sme skoro tam,” zahlásila Nataša. Cestu nám však zatarasila drevená kláda, museli sme ju obísť po poľnej ceste, kde som bol svedkom zápasu Snorka a psa. Dostali sme sa späť na asfaltovú cestu. Bolo počuť aj vidieť že auto spomaľuje. Zastavilo sa asi 60 metrov pred maličkým domčekom.
     ,,Čo sa deje?” spýtal som sa odmerane. ,,Práveže neviem.“ pokrčila ramenami Nataša a vystúpili sme von. Opäť som započul to hrozné vytie psov, opäť ma premohol ten strašný strach...  ,,Tu máš,“ zakričala Nataša a vtisla mi do ruky brokovnicu,, ja sa na to zatiaľ pozriem! “Nataša otvorila kapotu a pustila sa do prehliadky auta. Ja som namieril brokovnicu smerom k domčeku a čakal,  aká beštia sa odtiaľ vynorí. Nataša vybrala z kufra skrutkovač a niečo prekrútila v motore. Vynoril sa prvý pes a ja som ho okamžite zneškodnil ranou z brokovnice. Vynorili sa ďalší štyria; jedného som zabil druhou ranou z brokovnice a ďalších troch som zlikvidoval mojou pištoľou. Ďalší boli zatiaľ ďaleko. Tento čas som využil na prebitie brokovnice. ,,Koľko to ešte bude trvať?” pýtam sa. ,,Nie dlho, ešte trochu vydrž!” povedala Nataša. Ďalších 8 psov bolo na ceste k nám. Vyberám brokovnicu, strieľam. Než sa tých ďalších 6 potvor priblížilo, prebil som a brokovnicou som ich dostal ďalších dvoch.
,,Už to je!” zakričala Nataša, zavrela kapotu, hodila skrutkovač do auta a nastúpila. Nasadol som, Nataša naštartovala a ja som z auta zabil ďalších dvoch. Nataša šliapla na plyn a zrazila ďalšieho psa.Prešli sme ďalších 12 km a konečne som sa dostal k svojej úlohe.Nataša zastavila pri zdanlivo opustenom nádraží a hovorí ,,Takže si to zhrnieme: vtrhneš tam a jednoducho zabiješ Yelevova. Chápeš???” priklonila sa ku mne Nataša. ,,Jasné,”odpovedám jej. ,,Dobre,dúfam, že to taký komunistický idiot ako ty zvládne. Ja sa postarám o Duriejeva. Zlom väz!“ povedala rázne Nataša. Vystúpil som, z kufra som si vybral moju  SVD, auto odišlo a ja som sa vybral smerom k nádražiu...
 
     Kráčam, skôr bežím ku hlavnej budove nádražia. Všade naokolo sú pohádzané kamene, papeky, rúrky, je tu proste hrozný bordel. Kráčam po zhrdzavených schodoch, ktoré sú po častých dažďoch v Zóne absolútne hrdzavé, skladajú sa viac z hrdze než z kovu. S každým mojím krokom rastie môj strach z pádu z úzkych schodov, ktoré nemajú ani len zábradlie. Keď som konečne hore, prichádzam k zastrešenému vchodu. Zazvoním, dvere sa otvoria. Vstúpim dnu a tlstý chlap so zubami ako upír sa na mňa nedôverčivo  pozerá a ide priamo na vec. ,,Tak čo to bude?” pýta sa. ,,Poprosil by som si tie náboje čo sú za vami. ,,Tieto?” pýta sa ma ukazujúc na krabičku nábojov do M16. Už vtedy mu mohlo dôjsť, že chcem niečo iné než nákup, veď prečo by chcel chlap s SVD a pištoľou náboje do M16? Obchodník sa otáča, ja tasím pištoľ a strieľam do neho náboj po náboji. V tej chvíli som mal hrozne blbý pocit, zdalo sa mi,  že duša toho obchodníka mi hovorila: ,,Nerob to, nevyplatí sa ti to! ”Prebil som pištoľ, podišiel som ku obchodníkovi a pre istotu som ho strelil ešte raz do hlavy.Keď som si bol istý, že to už nerozdýcha, napadlo ma,že si zoberiem nejakú tu muníciu, keď už som tu. Pobral som do batohu náboje do M16 a Berrety. Ešte som si zobral Berretu, ktorá bola uložená v zásuvke. Otvoril som zadné dvere, pretože Nataša ma mala čakať pri vzadnom vchode. Otvoril som ich a zhrozil som sa. Uvidel som tam 40 psov, pochutnávajúcich si na vojakovej mŕtvole. Všetky ma uvideli. Snažil som sa uzavrieť dvere, ale nešlo to. Dvere sa zasekli. Tasím SVD a 5 psov je v momente fuč. Konštatoval som, že sa kým by som prebil SVD, tak by ma už tie mrchy mali v zuboch. Tasím pištoľ a Berretu a ďalších 15 mŕch sa váľa v kaluži krvi. Došli mi náboje a psi ma zvalili na zem. Cítil som, že toto je môj posledný deň. V hrôze vyberám z puzdra bajonet a jedného psa chytám pod krk a režem ho. Už cítim tú hroznú bolesť, hlasno kričím, zakrývam si dohryzenú krvácajúcu nohu. Zrazu počujem zvuk vysielačky, streľbu. Všetky psy sú mŕtve, ja cítim už len ľavú ruku, ktorú zázrakom nemám rozhryzenú. Zisťujem, že psov zabili vojaci, márne sa robím na mŕtveho, jeden vojak ku mne pribehne, namieri na mňa svoju automatickú zbraň a zakričí: ,,Tento je živý”…
 
       Teraz som tu, ležím, zomieram vo väznici, dívam sa von oknom a dúfam,  že ma odtiaľto dostanú preč , že ma zachráni Nataša, že ma zachráni Ivan, dúfam v lepšie dni…