Registrovaných užívate¾ov: 3589
Zaslaných príspevkov: 100875

 

  Roku 2050 sa ľudstvo konečne, po takom dlhom čase, rozhodlo definitívne skončiť s Zónou. Definitívne skončiť s miestom, kde umreli miliardy ľudí, s miestom, ktoré postupne expandovalo a nič mu nebránilo v ceste. Všetky zostávajúce frakcie, ktoré prežili, teda Duty, Freedom, Monolith, vedci, armáda a mnoho Stalkerov-samotárov sa spojili v jednu, aby zachránili svet pred istou záhubou..

 

    Dňa 28.6. sme sa konečne vydali priamo do elektrárne. Sme na poľnom letisku, kde dostávame posledné príkazy. Potom nastupujeme po 16-členných skupinách do helikoptér. Letíme ponad totálne zdevastovanou továrňou. Už sme na mieste. Cez malé špinavé okienko helikoptéry pozorujem oblasť pred elektrárňou. Prakticky každý meter stojí hliadka, takže zvonku budeme chránení dostatočne. Lenže čo nás čaká vovnútri? Helikoptéry nahlas pristávajú jedna po druhej do vnútornej časti komplexu.

   Vybieham von. Pred naše mužstvo sa postavil kapitán Vadimov. ,,Dnes sme tu, aby sme pomocou našich síl ukončili túto hnusnú dieru. Podľa Sakharova stačí preniknúť hlbšie do komplexu, nasadiť tam tie výbušniny s tým ich vedeckým svinstvom a potom iba rýchlo utiecť. Výbušniny naše mužstvo nemá, takže budeme len podporovať mužstvo 2C a 4K. Po umiestnení výbušnín už len utekajte, nevšímajte si kto ku komu patrí, hliadky vonku nám otvoria severný vchod v predpokladanom čase výbuchu. Nesmieme nič pokaziť, rozumiete? Ste mužstvo 5C, najlepšie vybavená pechota. Máte na sebe špeciálne vivinutý odev Exo-SSP. Skontrolujte si výzbroj.”Nabil som svoju FN-ku.,,Takže, opovážte sa niečo pokaziť a máme všetci po chlebe!” povedal kapitán a zasalutoval.

     Helikoptéry sa ešte hlasnejšie než predtým odpichli od zeme a stratili sa kdesi vo výšinách. Z ničoho nič sa na nás vyrútili vlny Poltergaistov, ktorých sme však zvládli. Ideme teda dole po schátraných schodoch, s nabitými zbraňami pripravení zasiahnuť. 

     Prichádzame do miestnosti, ktorá sa delí na 3 chodby. Mužstvá sa  rozdelili na tri väčšie skupiny a rozišli sa. Otvárame dvere, je tu však hrozná tma, zapínam špeciálnu kombináciu termovízie a nočného videnia.,,Bloodsuckeri, Bloodsuckeri!” kričí Asimov a ja strieľam celý zásobník do najhorších živých nočných môr, aké som kedy videl.Všetkých sme pobili, ale Asimovovi sa zlomila noha. Mám divný pocit. Miestnosť odrazu zaleje svetlo. Cítim, ako čosi udiera priamo do mozgu. Strácam sa, miestnosť mení tvary. Úder, úder, úder, neustále. Vidím, ako mi vyteká z hlavy krv. Úder! Tentokrát však bol taký silný, že ma zvalil na zem. Počujem, ako mi neznámy hlas šepoce nezrozumiteľné slová. Obaľuje ma čierna tma...

     Profesor Sakharov, nechcete spoločnosť? ,,Tatiana !“ prekvapene pozerám na krásnu ženu, ktorá na mňa mieri pištoľou.  ,,Kde to som?“,,Priamo v hlbinách svojej mysle...“ povie sladkým hlasom Tatiana . Zisťujem,  že sedím na stoličke.  Vedľa sú mŕtve telá vojakov. ,,Nezvládli ste to,  profesor. Nezvládli. Nemáte šancu!  Zóna sa nikdy neukončí!” povie jedovatým hlasom kráska a strelí mi do tváre...

    Zobúdzam sa, kráča ku mne kapitán. Nik iný neprežil. ,,Preboha,  kapitán, čo sa stalo?” pýtam sa. ,,Rozumieš, nikdy!” zašepoce znova hlas.  Kapitán ku mne beží a vráža mi do ruky nôž...

    Opäť sa mi niečo deje v hlave. Padám, stále padám priamo do čiernej tmy. Hlas neustále šepoce: ,,Nikdy, nikdy, zahubím vás…”

    Počujem hlučný výstrel. Teraz je všetko jasné. Bol to Controller. Pribieha ku mne vojak.
,,Visockij, máš štastie, poslali ma, aby som ťa dostal preč. Poď, nálože sú umiestnené, musíme odtiaľto okamžite vypadnúť. Vybiehame z miestnosti, všade sú mŕtvoly. Zrazu však na vojaka predo mnou skočí Snork a jediným úderom mu prepichuje dýchacie hadičky. Vojak zomiera a ja strieľam do toho nechutného monštra. Márne sa snažím zorientovať v komplexe, márne hľadám cestu preč. Zrazu uvidím maličkú škáročku, strieľam do nej granát a dostávam sa von. Bežím smerom na sever. Už vidím otvorenú bránu a mojich kolegov.,,Tak, zvládli sme to…” kričím na nich. Zrazu však počujem silnú explóziu, zahalí ma ostré svetlo,  na pár sekúnd som oslepený…

     ,,Nikdy sa to neskončí, Zóna nemôže byť porazená, nikdy, nikdy, nikdy!!!”
    
     Dvíham sa zo zeme, všade, okolo mňa je krásna, zelená tráva. Po elektrárni nie je ani stopy. Zmizlo všetko až na mňa a ostatných vojakov. Dokázali sme to. To, čo ničilo životy ľudí bolo zničené.,,Áno, konečne koniec!“kričím len tak, do prázdna... Keď to však dopoviem, znovu sa mi niečo deje v hlave, počujem ten istý jedovatý šepotavý  hlas. Zacítim úder do mozgu...

    ,,Teraz sa dozviete, na čo ste predurčený, profesor Sakharov“ povie hlas a predo mnou sa objavujú mutanti. Som v elektrárni. Všade naokolo sú zúbožené ľudské telá. ,,Prestaň, zmizni z mojej hlavy! Nie som Sakharov!” ,,Vy a všetci ostatní ste predurčení na zánik. Nesmiete zničiť zónu! Prvý zomrie Sakharov, do roka ostatní ľudia. Všetci do jedného! 

   ,,Je ti niečo, Visockij?”pýta sa ma jeden z vojakov.,,Nie, nie. Kde sú všetci?” rýchlo mením tému rozhovoru. ,,Odišli na zhromaždisko. Poď. Je koniec.” povie mi vojak, a ja sa naposledy obzriem na miesto, kde ešte pred pár minútami ležalo centrum zla. Rozbieham sa naprieč krásnou krajinou na zhromaždisko.

  Generál Malinovskij nám hovorí: ,,Navždy, navždy ste skončili so Zónou. Avšak z celého sveta nám chodia hlásenia, že v približnom čase explózie bolo počuť akési hlasy, ale profesor Sakharov by určite takéto tvrdenia vyvrátil. Takže chlapi, ešte raz, celý svet Vám ďakuje. A teraz odporúčam, aby sme si dali poriadne dlhú dovolenku.“povie radostne generál, ale jeho tvár rázom zosmutnie.,,Čo sa stalo, generál?“pýtam sa.,,Práve mi prišla správa, že profesor Sakharov zomrel.” povie generál...  

    29. 6. 2051 ma opäť premohli neznesiteľné údery do mozgu. Počul som znova ten šepotavý hlas. Vstal som z postele a pozrel som sa z okna. Uvidel som tam Tatianu ako do mňa strieľa. Vedel som, že sú to len vízie, ale rany boli také silné, že mi začala tiecť krv. Zdalo sa mi, že mi praská celá lebka. Môj mozog sa nafukoval. Začalo to byť neznesiteľné a ja som si od bolesti trhal vlasy. Keď Tatiana vystrelila posledný náboj, znova som upadol do vnútra mojej mysle.

   ,, Zomrel profesor, teraz je rad na vás. Zaplatíte za to, že ste narušili Zónu. Navždy vás pohltí. Nikdy sa vám nepodarí zistiť čo je jej zdrojom. Ľudská rasa bude odsúdená na život v Zóne. Postupne sa rozšíri a nezostane jediné bezpečné miesto. Vaše vyhynutie bude nevyhnutné. Nezničíte nás...“

Znova som ležal na zemi.Vstal som, všetka krv zmizla. Tentokrát však boli moje vízie také reálne, že som sa naozaj bál. Niečo ma schytilo pod krk a začalo ma to škrtiť. Chcel som sa ubrániť, ale s hrôzou som zistil, že sa to nedá chytiť. Prisalo sa to na moju hlavu a ja som upadol do bezvedomia...

   ,,Nikdy neukončíte Zónu, všetci zomriete...”