• shadow of chernobyl
  • clearsky
  • call of pripyat
  • stalker 2
  • metro 2033
  • modding
  • larp
  • Čerrnobyl
  • forum
Registrovanch uvateov: 3190
Zaslanch prspevkov: 100647
forum
S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl
Datastor Modpack Main Spanish STALKER Community STALKER Community in France RPG Vault
Prvá slovenská fanstránka o hernej sérii WORMS NightStalkers: Return to Chernogorsk Zone - OFP Mod ChernobylZne.cz




S.T.A.L.K.E.R. Shadow of Chernobyl

Poviedky - Prečo?

ciara
25.03.2007 | Branislav Šiftár
Lesom prechádzala podivná postava. Bol to muž, asi 30 ročný, oblečený do ochranného obleku typu Exoskeleton, ktorá ho chránila pred radiáciou a sčasti aj pred guľkami. Na nej mal maskáčovú kombinézu.
Nebolo mu vidno do tváre, pretože mal na nej plynovú masku, ktorá zároveň slúžila aj ako dýchací prístroj.
Aj napriek tomu bolo možné rozoznať ostré črty tváre a výrazné modré oči.
Lístie a chabé trsy trávy tlmili jeho kroky na ceste lesom, prežiareným slabým jesenným slnkom.
Nebolo by na ňom nič divné, len bol celý zaprášený, ťažké vojenské topánky mal pokryté vrstvou zaschnutého blata a mal malátne, akoby trhané pohyby. Putoval naprieč Zónou zaiste už dlhší čas.
Postupoval pomaly, z času na čas sa obzeral za seba a na stromy okolo.

V hlave sa mu rojili myšlienky:
"Prečo? Kam smerujem? Nepoznám ani svoje meno... Prečo vlastne idem cez tento les? Kam ma zavedie?"
Rozpamätal sa na predchádzajúci deň.
"Duty. Áno, povinnosť. Je to moja povinnosť. Chránime obyvateľov Bieloruska, mojej rodnej krajiny pred mutantami zo Zóny. Ale prečo som včera zastrelil toho starčeka, aj keď ma prosil o svoj život...?"
Pred očami sa mu zjavila tá scéna. Nespomínal si, čo bolo predtým, ale videl to tak jasne, akoby to prežíval znova.
Uprostred šírych lesov a plání Zóny zbadal svetielko. Vybral sa tým smerom. Po chvíľke došiel k samote - malému domčeku, okolo ktorého boli na seba nalepené hospodárske stavby.
Vošiel do dvora a zastal pred dverami. Z pleca zvesil rotačný guľomet XM-134. Pocítil strašnú nenávisť a chuť zabíjať.
Vykopol dvere a vtrhol dnu.
Ocitol sa v malej miestnosti, v strede pri stole zbadal človeka. Starček, ktorého zvráskavená tvár prezrádzala, že jeseň jeho života sa chýli ku koncu, čítal akési noviny pri svetle sviečky.
Vstal, zostal veľmi prekvapený.
"Mladý muž," riekol tichým hlasom. "Cítim, že prišiel môj čas. Viem, že si si prišiel pre mňa. Ale ak máš v sebe ešte čosi ľudské, prosím, ušetri môj život..."
Odpoveďou mu bolo len cvaknutie poistky.
"Bože, prosím, odpusť..." skríkol starý muž, ale už nedopovedal, keď ho skosila neľútostná paľba z guľometu.
S akýmsi uspokojením po tomto hroznom čine vyšiel von. Z hlavne sa ešte stále dymilo.
Zamieril do lesov.
"Prečo? Kam kráčam? Kam ma táto cesta zavedie? Kde bude môj koniec?" Stále nové a nové otázky sa mu rojili v hlave.
Už dávno vychladla hlaveň stotridsaťštvorky. Ale mala sa dať do práce ešte raz. Bol nervózny. On nevedel kedy.
"Keď príde ten správny čas," ozývalo sa mu v mysli.
Zrazu zastal. Obzrel sa za seba. Nikde nikto. Samota. A ticho. Len lístie mu šumelo nad hlavou v konároch stromov.
Pustil sa znova na cestu. Pred sebou zbadal svetlejší pás lesa. Vyšiel von spod ochranného náručia lesa a vstúpil na planinu, obkolesenú z každej strany lesom.
V strede ležal tábor. Pohybovali sa tam nejakí ľudia.
Pokračoval ďalej, dokým neprišiel na dohľad.
Traja stalkeri pripravovali ohnisko. Spozorneli, ale keď zbadali prichádzajúceho, pokojne pokračovali v začatej práci.
Bez slova pristúpil bližšie.
"Zdrávstvuj, poď sem k nám. Nevideli sme ťa dlho," pozdravil ho jeden z mužov.
Chvíľku stál, akoby sa rozhodoval. Potom zvesil z pleca guľomet.
"Héj, čo sa deje?" zvolal stalker, ktorý ho vítal.
Príchodzí stlačil spúšť na doraz.
Roztočila sa rotačná hlaveň a guľky začali tancovať jedna za druhou.
Prvému najprv streľba odtrhla ruku. Spadol na zem.
Začal kričať od strašnej bolesti a ostatní sa dali okamžite do behu do úkrytov. Hľadali svoje odložené zbrane.
Druhého našiel prúd guliek pri vchode do stanu. Zomrel takmer okamžite, pretože ho prevŕtalo ako ementál.
Stalker odhodil rozžeravený rotačník a vykročil smerom k tretiemu. Ten sa v behu obrátil a zakopol o bedne, ktoré mali nastavané medzi stanmi.
V momente vytiahol nôž z puzdra na ľavej ruke a hodil. Trafil ho priamo do srdca. Ešte sa zohol, z mŕtvoly vytiahol nôž a zakrvavenú čepeľ utrel do trávy.
Vtom sa mu v hlave rozjasnilo.
"Preboha, prečo? Títo ľudia, oni...predsa mi nič nespravili...Ja som ich pozabíjal..."
Vrátil sa k prvému z nich, ktorý ležal dolu tvárou v mláke krvi s odtrhnutou rukou. Bol v bezvedomí.
Pozrel naňho a od hrôzy sa mu rozšírili zreničky. Na chrbte mal taký istý nápis ako aj on sám.
Duty.
Rozbehol sa bezhlavo preč, zhodil batoh a bežal...Len preč od toho strašného miesta, od toho masakru, ktorý spôsobil on sám.

Zastavil sa nad strmým zrázom.
V mysli sa mu začali vynárať rôzne obrazy. Videl malého chlapca, ako stojí pred školskou tabuľou a bielou kriedou píše svoje prvé písmenká v azbuke. Videl usmievajúcu sa ženu, ktorá k nemu naťahovala ruky.
Videl v náručí ležať malé dieťa, celé spálené od rádioaktivity. Videl veľa ľudí, ako utekali preč, preč od niečoho strašného.
Videl vystrašenú, ale odhodlanú zvráskavenú tvár starčeka, ako kľačí na drevenej dlážke a spína ruky...
Zavrel oči.
Skočil.
Jeho telo sa rozbilo o skaly a bez ducha zostalo ležať na dne rokliny.

Potom sa rozhrnulo lístie na najbližšom strome, ktorý rástol takmer na úpätí zrázu.
Dolu na zem zoskočil Controller.