• shadow of chernobyl
  • clearsky
  • call of pripyat
  • stalker 2
  • metro 2033
  • modding
  • larp
  • Čerrnobyl
  • forum
Registrovanch uvateov: 3190
Zaslanch prspevkov: 100647
forum
S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl
Datastor Modpack Main Spanish STALKER Community STALKER Community in France RPG Vault
Prvá slovenská fanstránka o hernej sérii WORMS NightStalkers: Return to Chernogorsk Zone - OFP Mod ChernobylZne.cz




S.T.A.L.K.E.R. Shadow of Chernobyl

Poviedky - Hmla

ciara
20.03.2007 | Branislav Šiftár

Patrím k skupine vedcov, ktorí pracujú v okolí černobyľskej jadrovej elektrárne. Mal som možnosť vidieť tú nádhernú nedotknutú prírodu po mnoho rokov, pričom prevládal vo mne pocit, že za takýto pohľad môže práve taká strašná katastrofa. Opustené budovy, cesty, prázdne ulice, zhrdzavené lampy pouličného osvetlenia a to všadeprítomné ticho, hlavne v Pripjaťi mi len dokazovalo akí sme oproti prírode len malí a bezvýznamní a ako sa nám nevyplatilo hrať sa na bohov.
A práve na jeseň, keď príroda rozohráva svoj farebný koncert a stromy zhadzujú na kopy farebné lístie a celý kraj sa pripravuje na zimný spánok mi dáva pociťovať viac než inokedy, že Zóna nieje len kus kontaminovanej oblasti, ale akýsi živý organizmus a vlastnými pravidlami a vlastným životom.

V ten deň, keď sme mali robiť posledné merania úrovne rádioaktivity v oblasti neďaleko štvrtého reaktoru, bolo hmlisto. Párty stan, ktorý sme si rozložili na kúsku lúky neďaleko asfaltovej cesty bol celý vlhký a miestami oťažieval. Bolo to ale najvhodnejšie miesto na okolí, pretože sme sa usadili na čistinke v smutne preslávenom Svietiacom lese, ktorý podľa svedkov v tú noc, keď nastal výbuch na reaktore, svetielkoval červenkastou žiarou. O nejaký čas potom stromy vyrúbali vojaci a pochovali ich niekoľko metrov pod zem.
Po dvadsiatich rokoch bolo toto miesto ešte stále vysoko rádioaktívne a chcel by som vidieť toho odvážlivca, ktorý by sa rozhodol oslavovať na čistinke pri Svietiacom lese.
My sme však nemali čas na oslavy, lebo sme museli stihnúť svoju prácu do tmy, pretože sme mali posledný deň pracovného týždňa. Potom nás čakali štyri týždne dovolenky na oddych a zotavenie.
„Zase dovolenka!“, ponosoval som sa. „Ani si nestihnem užiť jesennej Zóny.“
„Ty si sa zbláznil!“, odvrkol mi môj kolega Saša, keď sme sa zase stretli v stane pri počítači. „Mám dosť tej odpornej, lepkavej hmly! Lezie všade. V teréne nevidím cez priezory ani na krok. Prístroje sú zvlhnuté. Celý týždeň sme nevideli slnko.“
„Máš pravdu,“ odvetil som. „Ešte treba dokončiť posledné merania a zatĺcť tieto výstražné tabule.“
„Ja dnes varím obed,“ povedal Saša. „Denné menu – cestoviny s omáčkou. Takže je to na tebe, kamarát.“

Vojaci, ktorí nás mali ochraňovať (a kontrolovať) odišli svojim džípom presne na poludnie k posádke na obed. Zostali sme tu sami.
Zobral som potrebné nástroje a odišiel som zopár 100 metrov pozdĺž cesty. Po ľavej strane som mal les. Hmla začínala rednúť, ale stále som videl iba matné obrysy stanu v diaľke.
Zišiel som z cesty dole po svahu, pričom som si dával pozor, aby som sa nepokĺzol na zarosenej tráve. Tráva mala hrdzavú farbu a bola kontaminovaná. Tu som sa rozhodol zatĺcť prvú tabuľu.

V ochrannom obleku – priliehavej kombinéze, na ktorej som mal ešte navlečený biely ochranný plášť protiradiačnej výstroje a plynovú masku hnedej farby – som bol dosť nemotorný, takže trvalo dlhšie, kým som tu bol hotový.
Druhú som vymenil a po tretiu som musel zájsť pri začiatok vyjazdenej cesty, ktorá smerovala do lesa. Všade tu bol ostnatý drôt.
Z diaľky sa ozvalo zavolanie. Dokončil som svoju prácu a vybral som sa na spiatočnú cestu. Iste už Saša volá na obed.
Keď som bol v polovici vzdialenosti od stanu, z hmly sa zrazu vynorila postava.
„To nemôžu byť naši vojaci, tí si dávajú vždy načas,“ pomyslel som si.
Bol to muž, oblečený v dosť obnosených veciach, neurčitého veku, ako som zbadal, keď som prišiel bližšie.
Zložil som si masku.
Na sebe mal prešívaný sivý dlhý plášť skoro až k členkom a cez plece prehodenú plátennú tašku. Oči mu zakrývali ochranné okuliare s tmavým priezorom, ktoré, spolu s kapucňou, mu zakrývali väčšiu časť tváre. Na chrbte mal prehodenú pušku Dragunov.
Okamžite som odopol puzdro na ľavom boku a vytiahol môj Desert Eagle, pričom som nechtiac zavadil o dozimeter na opasku, ktorý vydával tiché praskanie.
„Cink,“ zacinkal kov o kov.
„Zadrž, priateľu,“ ozval sa vzápätí neznámy. „Schovaj zbraň, nehrozí nám nijaké nebezpečenstvo. Som len unavený pocestný, ktorý už dlhé dni nemal nič teplé v ústach.“
„Toto je uzavretá zóna, tu nemáte čo hľadať,“ odpovedal som odmerane. „Ste v rádioaktívnej oblasti.“
„Narodil som sa v Černobyle veľmi dávno a celý život som prežil tu. Moju dedinku Jasenovo zbúrali pred dvadsiatimi rokmi...,“ povedal pomaly smutným tónom. „Mladý muž, ešte sa nenašiel človek, ktorý by ma vyhnal z môjho rodného kraja,“ dodal.
Zostal som v rozpakoch. Ešte som sa nestretol z domorodcom. Nevedel som, čo mám povedať. Na tom človeku bolo niečo zvláštne. Pri rozhovore s ním som mal akýsi čudný pocit, ktorý sa znásoboval pri tom, ako sa na mňa díval...

Zo stanu vyšiel Saša.
„Skončil si akosi skoro, nezdá sa ti? Obed je hotový...,“ povedal a až potom si všimol neznámeho, hoci musel začuť niečo z nášho rozhovoru.
Nastala chvíľka ticha. Nevedel som ako mu mám vysvetliť náhlu prítomnosť tohto človeka. Ale Saša ma vytrhol z premýšľania čudnou otázkou.
„Ste Stalker?“
„Nie,“ odpovedal neznámy, akoby tú otázku čakal. „Som len hladný pocestný, ktorý náhodou išiel okolo a dúfal, že natrafí na dobrých ľudí, ktorí sa s ním rozdelia o trochu poživne...“
„Obed je hotový,“ znova zopakoval Saša. „Neodopriem návštevníkovi obed, aj keď máme skromné podmienky. Poďte, vstúpte, nájdeme ešte jednu misku a lyžicu,“ povedal a vošiel do vnútra.
„Ďakujem, pán Boh sa vám odvďačí za vašu láskavosť, dobrí muži,“ poďakoval, keď vstúpil tesne za mojím kolegom do stanu.

Obed prebehol v tichosti.
Len plameň na plynovom variči tíško syčal a kovová lyžica z času na čas cinkla o plechové dno misky.
Obidvaja sme si našli nejaké miestečko medzi rozličnými kontajnermi s meracími prístrojmi a počítačom a drevenými debnami. Neznámy však odmietol ponúkanú stoličku a zostal stáť pri vchode z priesvitného igelitu. Svoju porciu zjedol postojačky. V stane bolo prítmie, no on si svoje okuliare s tmavými sklami vôbec nezložil z tváre.
Po očku sme ho obaja sledovali. Saša naňho hľadel zvedavo, so záujmom.
Ticho prerušil ako prvý neznámy.
„Ďakujem vám, priatelia. To jedlo bolo vynikajúce. Ďakujem, že ste chudáka prijali medzi seba,“ povedal a podával svoju misku Sašovi.
„To nestojí za reč,“ povedal som. „Musíme si predsa pomáhať. Ináč by sme v Zóne neprežili.“
„Cveng!“ zazvonila lyžica o kovový stojan, ktorá vypadla zo Sašovej jedálnej misky. Hneď nato sa neznámy bleskurýchle zohol, rýchlosťou akou by sme u človeka v takom veku nikdy nepredpokladali.
Oprel sa o stojan, zdvihol spadnutú lyžicu a s ľahkosťou sa opäť postavil.
„Nič sa nestalo,“ povedal a vyšiel zo stanu.
Hmla sa medzitým začala strácať a vonku sa nepatrne oteplilo. Saša na mňa čudne pozrel a vyšli sme za neznámym.
„Páni, viete strieľať?“ spýtal sa odrazu neznámy.
„No,“ prevravel som pomaly, „ja mám len pištoľ, ale s vaším Dragunovom sa moje DE-čko  nemôže zrovnávať...“
„Necháme pušku odpočívať,“ povedal náš návštevník, ktorý nás už viac nemohol ničím prekvapiť. Z puzdra schovaného pod kapsou vytiahol starú pištoľ.
„To je Makarov,“ povedal akoby na vysvetlenie. „Čo poviete na malú súťaž v streľbe?“
„V poriadku, výzvu prijímam,“ prikývol som. Bol som si istý víťazstvom.
„Vyber cieľ a mier presne, priateľu! Na tri výstrely.“ pokynul. Saša si zapálil cigaretu a rozhodol sa nás radšej sledovať zobďaleč.
Podišiel som dopredu o pár krokov. Skontroloval som zásobník a odistil som svoju zbraň. Na prvý krát som zamieril bližšie – takých 50-60 metrov na drevený stĺp elektrického vedenia a na malú plechovú tabuľku, celú pokrytú hrdzou. Vystrel som ruku pred seba a prižmúril ľavé oko.
Ukazovákom som sa dotkol spúšte.
Prvý výstrel. Druhý. Ale až keď sa ozvalo tretie „prásk“, začuli sme aj kovový zvuk, neklamný znak toho, že strela zasiahla plech. Zostala po nej efektná diera.
„Charašo,“ povedal neznámy. Zostal stáť na tom mieste kde aj bol. Postoj mal strnulý a ruku vystretú. Pomaly dával prst na spúšť.
Zdalo sa mi ako keby ani nemieril.
A potom to prišlo.
Trikrát zapukala pištoľ neznámeho návštevníka a trikrát sa ozval kovový zvuk ako strela zasiahla tabuľku. Posledná ju odtrhla zo stožiara a tabuľka zarachotila na asfaltovej ceste.
Potichu som zahvízdal. „Tak to už hej!“
Saša zabudol fajčiť a horúci popol mu spadol na ruku, pričom zjajkol od bolesti.
„Dobrá streľba,“ povedal nato neznámy, „ale nebola moja najlepšia. Druhé kolo. Nože, vyberaj cieľ,“ pobádal ma a vsunul si nové náboje do zásobníka.
Poobzeral som sa. Na lúke za nami boli zapichnuté v zemi nové trojuholníkové tabule oranžovej farby s typickým znakom rádioaktivity.
„Škoda novej tabule,“ pomyslel som si. „Ale bodaj ťa, nenechám sa zahanbiť!“
Na prvý pokus som sa trafil. Na takú vzdialenosť to nebol zlý výstrel.
Zarachotil druhý. Minul som.
No keď som vystieral ruku na tretí pokus, neznámy mi chytil ruku za zápästie.
„Nie si zlý strelec, veru, mládenec. Zdalo sa mi však že budeme mať o chvíľu spoločnosť. Niečo som začul tamto dolu v kríkoch...,“ dodal potichu a ukázal neurčito rukou.
Saša podišiel k nám a jeho ťažké topánky zavŕzgali na štrku popri ceste. Neznámy urobil pohyb smerom k nemu, akoby ho chcel zadržať.
Načúvali sme, ale videlo sa mi, že náš spoločník toho počuje viac ako my dvaja so Sašom dokopy.
Ukryl svoju pištoľ späť do puzdra pod kapsou a krátkym pohybom zvesil pušku z ramena a zacielil. Čakali sme bez slova snáď minútu, či dve. Celý čas pritom mieril na jedno miesto na kraji cesty.
Vtom tam niečo zašuchotalo a zapraskalo.
Na cestu z kríkov vybehol obrovský potkan. Na dĺžku mohol mať tak trištvrte metra. Bol to jeden z mutantov, ktorí obývali kanále a stoky v okolí Černobyľu.
Zavetril, vyceril zuby a šuchotavo sa pustil krížom cez asfaltovú vozovku smerom k nám. Keď nás zbadal, pustil sa do behu a stále vycieral ostré zuby, pričom prenikavo zapišťal.
Neznámy neváhal a dvakrát rýchlo stlačil spúšť.
Prvá strela len o vlások minula telo ohyzdného zvieraťa, ale odtrhla mu zadnú nohu. Skrútilo ho, no v tom okamihu ho zasiahla druhá, ktorá už mierila presne. Zostal ležať, bez života a kaluž krvi, zmiešaná s mozgom sa začala rozlievať po ceste.
Vo vzduchu ešte visela ozvena z výstrelov, keď sa neznámy otočil k nám.
„Bol to len potkan. Je ich tu na okolí veľa. Ale je už čas rozlúčiť sa. A vy-,“ ukázal smerom ku mne, „cvičte ruku, aby bola pevná...Zbohom priatelia!“
Kým sme sa zmohli na slovo, neznámy sa otočil a stratil sa v kríkoch lesíka na druhej strane cesty. O chvíľu hmla zase zhustla.

Spoza zákruty zahučal motor vojenského džípu. Tesne pri nás zapišťali brzdy a na zem zoskočili dvaja vojaci s kalašnikovmi.
„Počuli sme dva rýchle výstrely, čo sa tu stalo?“ spýtal sa desiatnik.
Saša mu rýchlo odpovedal: „Zastavil sa pri nás akýsi tulák v dlhom plášti a rovno pred našimi očami skolil potkana hádam na tristo metrov! Ten musí mať orlí zrak!“
„Čože??! Ten??? Ale veď ten je slepý!“ zadivil sa vojak. „O zrak vraj prišiel pri jednom Zonálnom Úniku. Orientuje sa iba podľa sluchu.“
Ohromilo nás to. Po tom všetkom, čo sme videli sme neboli schopní uveriť.

Niekedy pre náš zahmlený zrak nevidíme hmlu v očiach iných a preto sme si ani my nevšimli divné správanie sa tohto neznámeho. Premýšľal som nad tým zvláštnym človekom ešte aj v autobuse, ktorý nás večer odvážal späť do Kyjeva.
Zóna nám odhalila ďalšie tajomstvo.
 
napísal: beestar