• shadow of chernobyl
  • clearsky
  • call of pripyat
  • stalker 2
  • metro 2033
  • modding
  • larp
  • Čerrnobyl
  • forum
Registrovaných užívateľov: 3129
Zaslaných príspevkov: 100544
forum
S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl
Datastor Modpack Main Spanish STALKER Community STALKER Community in France RPG Vault
Prvá slovenská fanstránka o hernej sérii WORMS NightStalkers: Return to Chernogorsk Zone - OFP Mod ChernobylZne.cz




S.T.A.L.K.E.R. Shadow of Chernobyl

Černobyľ - Rezervácia

ciara
25.04.2007 | Branislav Šiftár
Autor: Juraj Sedlák pre Plus 7 dní č. 17 / 2002
 
Na bieloruskej strane černobyľskej zóny žijú ľudia. Vrátili sa, lebo im požehnal sám prezident 
 
   „Čo máte stále s tou radiáciou? Vidíte ju tu niekde? Myslíte si, že svetielkuje? Akú má farbu? Neviem a nechcem vedieť. A možno sme všetci kontaminovaní. Žijeme si tu, ako vieme. Pracujeme ako voly, kým nezdochneme.“ Staručkej „bábuške“ Lene Ivanovne nie je dvakrát do reči. Chvíľu jej trvá, kým nájde vhodné slová. Minulosť sa ťažko formuluje. Často si myslí, že pominula. Vždy však príde niekto, kto sa jej opýta na to, čo bolo. Predtým a potom... Inak tu nikto minulosť neškatuľkuje. Uprostred toho, čo bolo, je totiž Černobyľ. Ten istý Černobyľ, ktorý je od bieloruskej dediny Valachovština vzdialený ani nie tridsať kilometrov. Dve naoko ľudoprázdne ulice, opustené domy, zdevastovaný kolchoz a dvadsaťdeväť pôvodných obyvateľov patria do mŕtvej zóny. Do pásma života a smrti, alebo ak chcete, prvej rádiologickej rezervácie na svete.

   Povolenie zhora: Nešťastne preslávená ukrajinská elektráreň je od hraníc s Bieloruskom akoby kameňom dohodil. Desať kilometrov. Pekelne blízko! Zóna, kde by nemalo byť ani nohy, zasahuje aj sem. 
   „Keď tu chcete žiť, žite si!“ pamätná veta, v ktorej „tu“ znamená práve v černobyľskej zóne. Vyslovil ju bieloruský prezident Alexander Lukašenko. Anatolij Gatovčic, korešpondent Rádia Svoboda v Gomeľskej oblasti, si vyhlásenie hlavy štátu pamätá doslovne. Aj vďaka tomuto požehnaniu sa do dedinky Valachovština vrátili ľudia. Žijú v napoly uzavretej zóne a vlastne nepatria nikomu. Pôvodní obyvatelia, ktorých späť priviala túžba po domove a zistenie, že nemajú kde dožiť.
Dostať sa sem nie je ľahké. „Prapusk“ do zóny nemáme. Vybaviť ho by bolo na dlhé lakte. Policajná kontrola nás posiela kadeľahšie. Bez papierov ani na krok. Červená rampa tu zapustila korene. Oddeľuje „čisté“ od zamoreného. Smiešna hranica. Za ňou zóna, do ktorej sa vracajú ľudia. Pred ňou ľudia, ktorí zostali.

   V zóne: Dnu nás prepašuje staručký Voloďa. Ukáže nám cestu, ktorá vedie poza chrbát policajného stanoviska.
„Zaplaťte mi! Prezradil som vám, ako vybabrať s kontrolou. Bezo mňa by ste sa do zóny nikdy nedostali. Chodím sem oberať hrušky, poznám to tu,“ zvýšil hlas bezzubý dôchodca. Vyjednávať nemalo zmysel. Dvakrát si nechá pridať, vraj aby mal aspoň na fľašu vína. Peniaze mu rozviažu jazyk. Voloďa je vyslúžilý sovietsky letec z neďalekého mesta Brahin. Vojnových veteránov je v Bielorusku mnoho. Každý štvrtý vojak zomrel v niektorej z vojen, v ktorých bol Sovietsky zväz „namočený“. „Černobyľ? To bola iná vojna,“ načne háklivú tému. „Pamätám si deti predsedníčky miestnej komunistickej strany. Od rodičov dostali príkaz, aby sa bicyklovali okolo domu. Vraj mali dať ostatným najavo, že sa nič zvláštne nestalo. Povrávalo sa, že to bola ich vlastná iniciatíva. Sú známe aj prípady, že ľudí z komunistickej strany suspendovali. Len preto, že spanikárili a z oblasti odišli. Ušli pred radiáciou,“ spomína Voloďa. Brahin, kde sa narodil, museli štyri dni po havárii všetci opustiť. Mesto bolo kedysi v zóne. Dnes je pomyselná hranica čistoty posunutá tesne za mesto. „Policajtov však neubudlo. Aj dnes sú na dvoch obyvateľov traja,“ tvrdí. 

   Valachovština: Kedysi mala stodeväťdesiatšesť obyvateľov. Dnes sotva tridsať. Od Brahinu je vzdialená sedem kilometrov. O toľko bližšie k Černobyľu. Pohľad dookola nie je žiadna koncentrovaná hrôza. Je tu krásne. Všade rovina, až zvádzajúca na spánok. Nikde sa nezačína, nikde sa nekončí. Spoľahlivé narkotikum. Minulosť sa zrkadlí len v opustených, rozpadnutých a zarastených domoch. Značiek upozorňujúcich na radiáciu je v oblasti poriedko. A keď sú, tak miniatúrne. Veď tu žijú ľudia. Načo ich strašiť, pomyslíme si. 
   „To bola kedysi škola. Jedna trieda. Na dvore sa vždy poobede hrávali deti. A za školou mali neveľké ihrisko. Na futbal,“ vraví starček a ukazuje na spustnutú budovu bez okien a takmer bez strechy. Aj tú akoby už dávno chcelo odfúknuť. V rukách drží špagát. Na ňom štyri kozy. Sám sa opiera o dve palice. Jednu drevenú, druhú sťa originál od lekára. Do niekdajšieho areálu školy púšťa každé ráno svoje zverenkyne. Večer ide po ne. Ledva sa vlečie. Nohy si takmer necíti, ale má každý deň aspoň čerstvé „malakó“. „Voľa, fotia ťa,“ vykrikuje babička so sekerou v ruke stojaca obďaleč. Evidentne sa teší z našej návštevy. Veľa cudzincov sem určite nechodí. „Československo? To je tu za rohom. Môj muž tam slúžil. Ten by vám porozprával. O vojne i vyznamenaniach, ktoré do smrti hrdo nosil na hrudi. Bol to statočný chlap. Odkedy mi umrel, chcem ísť za ním. Chýba mi. Na všetko som sama,“ vraví drobná žena menom Vasa.  „Som už stará,“ vek si necháva pre seba. Aj zuby dakde nechala. Má len jeden jediný, posledný.

   Útek pred radiáciou: „Všetkým povedali, že to bude iba na pár dní. Podľa toho si ľudia brali veci. Nezabudnúť doklady! To nám prízvukovali. Vojaci prechádzali dom po dome, nakukli všade. Museli ísť všetci. Nebolo tu vraj bezpečne. Vždy platilo, že o tom, čo sa povedalo hore, sa nediskutuje. Poslúchli sme. Poslúchli všetci. Stavať sa na hlavu nemalo zmysel,“ spomína päťdesiatnička Šura. Žije tu spolu s mužom, bratom Sergejom, matkou a švagrom v troch domoch. „Susedia odvedľa sa nikdy nevrátili. Nasťahovali sme sa k nim. Pár rokov sme žili v Gomeli. Tam nám však nedali byt. Kde sme mali ísť? Nemali sme kam odísť. Chceli sme sa vrátiť,“ robí inventúru posledných rokov.
   „Otec mojej ženy veril správam zhora. Robil nám z dní po Černobyli doslova peklo. Vravel, že všetko je klamstvo a často pripájal aj argumenty. Vraj, keby tu bola nejaká radiácia, všetky listy na stromoch by sa zrolovali,“ pripája Sergej, keď jeho žena odbehne. „V kolchoze nás učili, čo robiť v prípade kontaminácie, ale veľa vecí nespomenuli. A čo je najhoršie, nikto nás na nič neupozornil. Tri dni po havárii som vedel, že je zle. Predseda kolchozu bol nepokojný. Pobehoval po družstve ako šialený. Dávali sme dohromady všetko pojazdné. O deň neskôr sme museli opustiť dedinu. Klamali nás takmer vo všetkom. Správy v rádiu stále ubezpečovali, že merania sú v norme. Len Rádio Svoboda bilo na poplach, aj keď pravdepodobne nemalo presnejšie čísla,“ tvrdí Sergej a spomenie návrat. Späť prišli pred piatimi rokmi. Navždy.   
   Dnes je všetko inak. Štát sa postará iba o najnutnejšie. Dôchodok a možnosť kúpiť si stravu. Pojazdná predajňa s chlebom a základnými potravinami sem chodí raz týždenne. Viac nepotrebujú, viac nepoznajú. Mesto ďaleko, doprava - po vlastných.

   Gomeľskaja vodka: Pijú ju ako vodu. Statočne. Jedna fľaša „padne“ k večeri. Namiesto chleba - rajčiny so soľou. A dvojdecák vodky na „ex“. Utápajú v nej svoje „všetko“. Radosti, žiaľ, choroby, drinu, zajtrajšok, minulosť i Černobyľ. Na zdravie sa tu nepije. Nie doslova. Skôr na to, aby čím skôr prišla výplata. „Od mája sme nedostali ani rubeľ. Kolchoz skrachoval a my hladujeme. Je to už polroka,“ dušuje sa Vasin muž Sergej. Kravy mu zostali. Čierno-biele ako v celom Bielorusku. „Jedna je moja, ostatné kolchozné. V noci pri nich spávam,“ poukáže na ohradu obďaleč.  
   Žijú skromne. Čo-to si dopestujú. Chovajú prasce, sliepky, husi a jednu kozu. „Ešteže máme Kaštana,“ ukáže Šura do poľa ponad kopu sena na pasúceho sa koňa. „Bez neho si život neviem predstaviť. Umreli by sme hladom,“ úzkostlivo stiahne ruku a pohladí Cima, sedemročného, mierne vychudnutého rotvajlera. Neodpustí si poznámku, že veľa zožerie. Aspoň by chcel. Vasa to so zvieratami vie. Šestnásť rokov robila v kolchoze. Dojila kravy. Ľahké to veru nebolo, ale iné pred Černobyľom, ako potom. Ani slovo radiácia jej veľmi nevonia. „Hovoria, že je to tu čisté. Nič nám nie je. Zatiaľ sa cítime zdraví. Iba švagor oslepol na jedno oko. To sa stáva,“ nedá sa. Vraví to presvedčivo. Až tak, sťaby nemala tušenie, o čo tu ide. Skôr chce veriť, že sa všetko to svinstvo zastavilo pred ich chlievom pre prasce, alebo ešte o pár metrov skôr. Možno pred dlhočiznou záhradou, kde si dopestujú zemiaky, paradajky, tekvice.

   Pravda: Je diametrálne odlišná. Až dve tretiny rádioaktívneho spadu skončili na území Bieloruska. Dve tretiny! Odhad zamorených oblastí predstavuje štvrtinu krajiny. Vysťahovaných bolo stotridsaťtisícdvesto obyvateľov. Štyristopätnásť miest a dedín bolo vysídlených, z toho dvestosedemdesiattri v Gomeľskej oblasti. V pomyselnej tridsaťkilometrovej zóne boli desiatky dedín zrovnaných so zemou. Podľa oficiálnych - vládnych údajov, ide štvrtina rozpočtu Bieloruska práve na Černobyľ.
   „Rozsah katastrofy v ukrajinskej elektrárni sa dá prirovnať k výbuchu šestnástich jadrových bômb,“ udáva Anatolij Gatovčic zo Slobodnej Európy. „Návratom do zóny si ľudia život určite nepredĺžia. Nevrátil by som sa tam,“ vraví presvedčivo, aj keď polmiliónový Gomeľ, kde žije a pracuje, je neďaleko. Sto kilometrov. Sedemnásťročné študentky Kaťa a Gaľa Černobyľ berú, ako prišiel... „Sme deti Černobyľa,“ vyhlasujú mladé Gomeľčanky. Čo jedia, ich veľmi nezaujíma. Zatiaľ. V hlavnom meste Minsk je situácia odlišná. Mnohí sa obávajú, čo konzumujú. Odkiaľ sú zemiaky, ktoré sa v Bielorusku urodia vari najviac? Odkiaľ? „Nemáme istotu. Vždy, keď nakupujem, mám v podvedomí Černobyľ. Aj po toľkých rokoch...,“ spomenieme si na pocity mladej ekonómky Nadeždy z Minska. Kupovala zemiaky...  

   Obyvatelia mŕtvej zóny: Chápeme ich dlhé pohľady „tým“ smerom. Do útrob zóny. Meravo zapózujú, akoby zabudli, kde práve sú. Hľadajú tam niečo, čo sa už nevráti. „Minulosť si nevyberieš. My v nej máme iba Černobyľ. A čo bolo predtým?“ kladie si Šura otázku. „Škoda hovoriť, smutno spomínať.“ Potom prepne a nasadí ešte žalostnejší tón: „Na jeden život je toho veľa, nemyslíte?“ opýta sa opäť a razom plače. Zmeníme tému. Prezident. „Prezident je dobrý. Nemám nič proti nemu,“ vraví Sergej a pokračuje otázkou. „Čo chcete počuť?“ odmlčí sa. Krútiac hlavou zoberie po chvíli do úst meno hlavy štátu: „Černobyľ je horší ako Lukašenko!” 
 
Zdroj: Plus 7 dní, www.plus7dni.sk