Registrovaných užívate¾ov: 3589
Zaslaných príspevkov: 100875

Autor: Peter Kubínyi pre Plus 7 dní č. 17 / 2002

 

   Bol prvý máj 1986. Masy kráčali ulicami a prevolávali na slávu rodnej strane. Všetci to vedeli, hoci im to nikto oficiálne nepovedal. Vybuchol Černobyľ. V tom čase sa už na Ukrajine, takisto potichu, pripravovala evakuácia 91-tisíc ukrajinských občanov, žijúcich v najviac postihnutej zóne pri elektrárni a ďalších 25-tisíc Bielorusov, na hlavy ktorých sa zosypal rádioaktívny mrak. Bol to výbuch Černobyľa, čo rozhodlo, že niektorí z týchto Ukrajincov sa raz presťahujú na Slovensko. Lenže, v tej chvíli to netušili ani oni sami.

Dvakrát za lepším životom: „Najskôr sa musel skončiť socializmus,“ hovorí Marta Pivčuková. „Socializmus, to bola pasca, ktorá nás držala na Ukrajine. Dnu si sa dostal, von sa už ísť nedalo. Moji rodičia žili v Lutine pri Sabinove. V jednom malom domčeku tri rodiny, ja som bola najmladšia, v roku 1947 som mala iba štyri roky. Nevedeli, čo si počať, a tak naleteli na vtedajšiu agitáciu, že sa treba presťahovať na Ukrajinu, že nám tam dajú zem, že sa budeme mať oveľa lepšie. Tak šli. Namiesto do raja, rovno do pekla. Na Ukrajine bol v tom čase veľký hlad, a ešte aj ja si spomínam, že nám ľudia porozoberali z batohov všetko, čo sa dalo. Žiadne lány poľa sme nedostali, iba päťdesiatárovú záhradu pri dome a rodičia robotu v miestnom kolchoze. Späť na Slovensko sa vrátiť nedalo, zatvorili hranice a nám bez akýchkoľvek ďalších otázok dali sovietske pasy. Ja som sa do Sabinova dostala až o mnoho rokov neskôr, už ako vydatá žena,“ rozpráva pani Marta.

   „Bolo to také priehľadné, a predsa sa ľudia dali nachytať. Po vojne sa volynskí Česi sťahovali domov, do Čiech. Namiesto nich prichádzali na Ukrajinu - Slováci,“ spomína Peter Pivčuk. Potom dodá, že on sa na históriu sťažovať nemôže a ukáže na svoju ženu. Vďaka tejto histórii sa ich osudy v ukrajinskom Lucku spojili. „Kým bol Sovietsky zväz, nikdy nám ani na um nezišlo, že by sme sa mali raz presťahovať na Slovensko. Ja som bol vojak z povolania, žena pracovala pri pulte ochrany objektov. Lenže, potom sa to začalo. Perestrojka. Už som ničomu nerozumel. Ráno som mal na čapici päťcípu hviezdu, popoludní trojrožec.

 

Postupne sa rúcala aj ukrajinská ekonomika, tovar mizol z obchodov. Marta už vtedy uvažovala, že by sme sa mohli presťahovať na Slovensko, nielen ona, mnohí, ktorí chodievali do Spolku Čechov a Slovákov v Lucku, ale musel vybuchnúť Černobyľ, aby sme sa rozhýbali. To bola naozaj posledná kvapka. Zmocnil sa nás strach. Prichádzali správy o tom, ako vysťahovali ľudí z Pripjate, mestečka, čo ležalo najbližšie k elektrárni. Že ich nastavali do radu, povyzliekali donaha, šaty vyhodili, ešte aj peňaženky s peniazmi šmarili na kopu smetí, dali nové šaty, šupli do autobusu a odviezli preč. Vedeli sme, že je zle. Kto by za takejto situácie váhal, keď sa naskytne príležitosť odísť? Mali sme dcéru a syna, dúfali sme, že na Slovensku nás čaká lepší život,“ hovorí Peter Pivčuk.

   Presťahovali sa pred desiatimi rokmi. Do Medzilaboriec, tak ako mnohí ďalší. Občania slovenského pôvodu, predtým žijúci v blízkosti Černobyľa. Vtedajšie správy uvádzali, že ich bolo 248 a stále prichádzali ďalší. Medzi nimi aj Pivčukovci. Stretli sme sa s nimi vtedy aj teraz. Po desiatich rokoch.
   Nataša stále upratuje...: „No čo vám budem rozprávať, dosť sme si toho preskákali. Pamätáte sa, najskôr sme bývali na píle a pod nami noc čo noc bežala brúska do tretej rána. Odtiaľ sme ušli, našli sme si byt v Medzilaborciach a ja som sa zamestnal ako kurič v škôlke. Žena robila v sódovkárni. Nemali sme veľa peňazí, ale šetrili sme,“ hovorí Peter Pivčuk. „A zápasili sme s byrokraciou,“ zasmeje sa pani Marta. „Dva a pol roka som sa naťahovala s ukrajinskými i slovenskými úradmi, kým mi napokon nevyrubili najmenší možný dôchodok. Vraj takej funkcie, akú som vykonávala na Ukrajine, na Slovensku niet, takže mi nemajú podľa čoho určiť iný dôchodok. A do toho vybavovanie slovenského občianstva,“ dodáva.
   „Zostali sme pri ukrajinskom, nedalo sa inak,“ hovorí Peter Pivčuk. „Čert ber mňa, ja som Ukrajinec, ale ani Marte nepomohlo, že má slovenskú národnosť. Žiadne zľavy. Žiadne výhody. Plať! Kde by som vzal najmenej stotisíc korún na zmenu občianstva pre celú rodinu? Tak tu žijeme ako cudzinci aj po desiatich rokoch,“ dodáva.
   Veľa sa toho zmenilo. Namiesto občianstva si kúpili iný byt a ten predchádzajúci nechali dcére Nataši. Medzičasom aj Ukrajina vyzerá inak. „Všetko tam je, okrem peňazí,“ hovorí pani Marta. „Aj oni sa musia dobre obracať, aby si zarobili na život. Tak ako my tu. My všetci. Lebo z tých, čo sa na Slovensko presťahovali, sa iba veľmi málo vrátilo na Ukrajinu. Niektorí aj chceli, ale - kto by vydržal tretíkrát začínať od nuly? Tak som si radšej zvykla na Medzilaborce. Priznám sa, kedysi som ani netušila, že existujú. Poznala som Košice, Prešov, ale o Medzilaborciach som ani len nepočula. Vidíte, a dnes tu žijem,“ dodáva. „Ja aj moje vnúčatá. Poďte, zájdeme za Natašou!“

   Nájdeme ju v malom kaderníctve v jednom z panelákov. Už to nie je tá devätnásťročná dievčina spred desiatich rokov, ktorá sedela doma na škatuliach a na otázku, čo robí, odpovedala stručne - „Nuž, upratujem.“ Zbadá svoju fotografiu z tých čias a veselo dodá: „Aj dnes upratujem, ale po dvoch deťoch.“ Vydala sa za Slováka. Naučila sa výborne po slovensky, zamestnala sa ako kaderníčka. „Ale slovenské občianstvo nemám. Už tretí rok čakám na akýsi papier. Možno ho raz aj dostanem,“ dúfa. Úrady sa o osudy ľudí príliš nezaujímajú. Asi majú iné starosti...
Bude Oľga šťastná?: Za desať rokov sa z majstra kickboxu Viktora Vasilišina stal otec rodiny. Skončil telovýchovnú fakultu a priženil sa do Čiech. Sergej Timčuk, nesmelý ôsmak, ktorý nenávidel mäkké a tvrdé slovenské „i“, ďalej študuje na košickej technickej univerzite. Aj Oľga Jancurová, jeho niekdajšia spolužiačka.
   „Olinka má dnes 22 rokov a študuje tlmočníctvo na Filozofickej fakulte UK v Prešove,“ hovorí jej otec Viktor Jancura. „Bude z nej naozajstná Slovenka a hádam tu bude šťastná,“ dodá zamyslene. Jeho otec bol Slovák z Malej Poľany. Aj oni sadli na lep propagande a v roku 1947 šli za „šťastnejšou budúcnosťou“ na Ukrajinu. Sľubovali im hory-doly vtedy aj potom, keď sa sťahovali späť na Slovensko. Napríklad slovenské občianstvo. „Nikto z rodiny nie je občanom Slovenska,“ hovorí. „Sme traja a stotisíc korún na zmenu občianstva naozaj nemáme. Len mi je ľúto, že ukrajinskí Česi, ktorí sa sťahovali do Čiech vtedy, keď my na Slovensko, už majú české občianstvo dávno. Dostali ho automaticky,“ hovorí. A potom sa dá rozprávať o svojom osude.

 

   Väčšinu svojho produktívneho veku prežil na Ukrajine, kde pracoval ako lekár. V Lucku, meste, ktoré je vraj o čosi menšie než Košice a o čosi väčšie než Prešov. Dnes žijú spolu s manželkou - v Medzilaborciach. V meste dôchodcov, ako povedal. „Vyľudňuje sa to tu,“ vraví. „Ešte aj topánky treba do opravy nosiť do Humenného. Viete, občas mi to tu pripomína černobyľskú Pripjať. Ibaže tu niet rádioaktivity. O tej som, samozrejme, vedel svoje už vtedy, keď vybuchla tá elektráreň. Vedel som, čo nás čaká, ak tam zostaneme. Preto sme odišli. Preto som o rok neskôr presťahoval na Slovensko aj môjho otca. Radiácii sme síce ušli, ale nikdy sa nám nepodarilo žiť tak, ako sme žili na Ukrajine. Aj so slovenskou národnosťou sme zostali cudzincami. Ja pracujem ako terapeut v protidrogovom centre a manželka...“ Vtedy sa otvorili dvere a do bytu vošla Rozália Jancurová. Žena, ktorá už pred desiatimi rokmi smútila po starom domove, kde zostala celá jej rodina, známi. Rodičia aj syn. Vtedy vravela, že by chcela šiť doma na zákazku. A teraz sa vrátila z lesa, kde sadila stromčeky. Za pár drobných, len aby robila čosi užitočné. Nie je jej veľmi do reči, keď však začne rozprávať o krojoch pre bábiky, ožije. Zrazu má chuť ukázať aj fotografie so svojím dielom. „Nie je to ľahká robota, veď ktorá bábika vám povie - tuto ma to ťahá, tu to treba trochu popustiť, ale mala som ju rada. Ako rada by som sa k tej práci vrátila, lenže už o ňu nie je záujem. Neviete o niekom, pre koho by sa dali šiť kroje pre bábiky? Ľudová tvorivosť? Ako sa im ozvať? Strašne rada by som to opäť robila!“

   Stratili sa z očí: Korene sú korene. Vytrhnete strom aj s koreňmi a presadíte ho najskôr na Ukrajinu. Necháte ho tam rásť, potom ho znova vytrhnete aj s koreňmi a zasadíte ho na Slovensku. Koľko takýchto stromov sa dokáže spamätať, prispôsobiť sa novým podmienkam? V čase, keď je celý les okolo v pohybe a niekedy ani staré stromy nevedia, čo s nimi bude...
   „V našom meste žije asi sto ľudí s ukrajinským občianstvom,“ hovorí Andrej Lipták, vedúci oddelenia vnútornej správy Mestského úradu v Medzilaborciach. „A občas sa ešte stáva, že prichádzajú ďalší. Spájanie rodín. Mnohí získali naše štátne občianstvo, mnohí nie. Väčšina z nich si našla zamestnanie, najmä v ekonomicko-obchodnej činnosti, ale presné čísla nepoznáme. Nikto totiž ich ďalšie osudy nesleduje. Buď majú slovenské občianstvo, alebo u nás žijú s povolením pobytu pre cudzinca. Niektoré migračné úrady, ktoré sa presídlencami zaoberali, medzičasom zrušili. A prečo Medzilaborce? Nuž preto, že viacerí tu majú svoje slovenské korene a východ je im jazykovo blízky. V Medzilaborciach žije dvadsať percent Rusínov a pomerne vysoké percento Ukrajincov. Takže preto,“ dodáva.

Si tu, tak sa snaž! Oľga bude tlmočníčka. Sergej technik. Tí si už na Slovensku poradia. Pre ich rodičov však Černobyľ znamenal skazu. Prežili, ale si nikdy celkom nezvykli. My sme im veľmi nepomohli. Černobyľ ich spolu s rádioaktívnym mrakom odvial príliš ďaleko.

Zdroj: Plus 7 dní, www.plus7dni.sk