Registrovaných užívate¾ov: 3589
Zaslaných príspevkov: 100875

 

 

   Lekár Pavel Verchackij z Kyjeva v roku 1986 na vlastnej koži skúsil peklo havárie Černobyľskej jadrovej elektrárne. Po polročnej práci v čerstvo zamorenom teréne ochorel na rakovinu, neskôr ho operovali v USA. Na základe dohody Ukrajiny s vládami okolitých krajín o prijatí obetí Černobyľa sa pred piatimi rokmi prisťahoval na Slovensko, kde žije spolu s manželkou Alisou. Pre našu krajinu sa však nerozhodol náhodou - pochádzal odtiaľto jeho otec Pavol Weisz, ktorý sa, už ako významný architekt, v tridsiatych rokoch minulého storočia vydal pracovať do ZSSR.

   Zaživa v pekle: Keď to v černobyľskej atómke „buchlo“, Verchackij, tak ako milióny ďalších obyvateľov krajiny, niekoľko dní o ničom nemal ani tušenia. „Po dvoch rokoch sme zmerali stupeň rádioaktivity na šortkách, ktoré mal oblečené náš vnuk pár dní po havárii, keď sme si boli u nás v Kyjeve pozrieť cyklistické Preteky mieru. Zhrozili sme sa,“ spomína Alisa Verchackaja. V jej laboratóriu, kde roky rutinne merali účinky žiarenia na hlodavce, si vraj vtedy mysleli, že sa im pokazili prístroje. Pavla nasadili do prác pri odstraňovaní následkov havárie medzi prvými. Vlastne bol dobrovoľníkom, veď ako lekár si uvedomoval, o čo ide. „Okrem toho to bola výzva, spolu s kolegom z ukrajinskej akadémie vied sme totiž mali rozrobený projekt na očisťovanie organických i anorganických povrchov od jadrového zamorenia,“ lakonicky vysvetľuje na sovietske pomery nečakane rýchle uvedenie do praxe metódu. Ich hliníkosolikátový prípravok vraj dodnes využíva armáda.
Neviditeľná smrť: Tak ako sa vtedajší systém „nebabral“ s informovaním o najväčšej jadrovej havárii v dejinách, rovnako mu nezáležalo na tom, či budú straty o niekoľko tisícok ľudských životov väčšie či menšie. „Najstrašnejšie bolo to pôsobenie hrôzy na psychiku.
   Rádioaktivita je predsa neviditeľná a v Černobyli nebola rozosiata rovnomerne, ako býva povedzme po výbuchu atómovej bomby. Na jednom mieste ste namerali smrteľné dávky, o niekoľko metrov ďalej však už mohol byť úplne čistý pás,“ rozpráva Verchackij, dodnes otrasený následkami nedostatočnej informovanosti v radoch záchranárov. Nikto im napríklad dlho nepovedal, že les pri havarovanom bloku atómky vyžaruje takmer rovnaké hodnoty ako samotná budova, okolo ktorej sa staval betónový sarkofág. „Porast za niekoľko dní celkom zoschol, dostal meno Žltý les. Stihol ožiariť stovky vodičov nákladniakov voziacich betón, ako aj ľudí, ktorí sa denne museli popri ňom dostať do administratívno-hospodárskej budovy elektrárne. Zo stoviek tisíc nasadených vojakov zomreli už stovky na onkologické, ale i cievne ochorenia a ochorenia centrálnej nervovej sústavy.“

   Na Slovensko: Následky pobytu v Černobyli nedali na seba dlho čakať - Pavel ochorel. Vláda Ukrajiny bola v jeho prípade veľkorysá, pred ôsmimi rokmi zaplatila za onkologickú operáciu v Spojených štátoch. „Podobne ako iní z Černobyľa, aj ja som dostal preukaz, zaručujúci výhody a zľavy napríklad na cestovnom, na poplatkoch za bývanie,“ hovorí doktor Verchackij. Jedenásť rokov po tragédii využil ponúknutú možnosť a Ukrajinu opustil. „Podobné útočisko v zahraničí sa dostalo tisícom ľudí z nešťastného teritória,“ spomínajú Alisa a Pavel na vycestovanie do SR. Ako jedni z mála tu však neprijali ponúknuté bývanie, byt v Bratislave si kúpili za vlastné. Obaja kandidáti vied, pokúsili sa aj hľadať si prácu. „Chápeme, že v našom veku to už asi nepôjde,“ prikývol doktor Verchackij. S Ukrajinou ho spája okrem kontaktov s priateľmi aj to, že mu odtiaľ posielajú jeho 120-dolárový „černobyľský“ dôchodok.

   Hľadania koreňov: Prvýkrát v živote Pavel pricestoval do Československa v roku 1973 so zdravotníckou delegáciou. Po absolvovaní pražskej konferencie sa mu podarilo naplniť aj skutočný cieľ svojej cesty - navštívil otcovo rodisko Piešťany. Hnaný celoživotnou túžbou neváhal porušiť ani prísne pravidlá zahraničných ciest sovietskych občanov, kontrolované všadeprítomnými agentmi KGB. Doslova nedýchal, keď so zažltnutým papierikom v ruke hľadal v kúpeľnom meste Vilu Alba. V mysli sa mu premietalo detstvo v ukrajinskom Záporoží, matkino rozprávanie o otcovi, jeho podobizeň na stene. „Tak toto je teda všetko vaše,“ uvítala ho vtedajšia obyvateľka domu. Stará pani si veľmi dobre pamätala Verchackého otca, architekta Pavla Weisza, ktorý vilu staval a ktorá mu patrila. A podobne ako iní obyvatelia Piešťan, vážila si nielen autora dlho najvýznamnejšieho miestneho hotela Eden a susedného liečebného domu Jalta, ale rovnako aj Verchackého deda, lekára Eduarda Weisza, ktorý koncom 19. storočia v Piešťanoch založil prvý európsky robotnícky liečebný dom. „Doteraz žiadnu vilu v Piešťanoch nevlastním,“ usmieva sa pri spomienke doktor Verchackij.

   Otcova stopa: Zároveň však dodáva, že už vtedy v meste našiel ľudí, ktorí mali záujem na základe ním privezených dokumentov spresniť pomerne neznámu biografiu jeho otca. „Potešilo ma aj to, že skupina architektov vedená Ľubomírom Mrňom z Piešťan iniciovala zostavenie reprezentatívneho zoznamu slovenských architektonických diel, medzi ktorými figurovali aj otcove stavby,“ hovorí Verchackij. Ako sme už spomenuli, architekt Weisz odišiel do ZSSR za prácou, podobne ako mnoho iných cudzincov z krízou zmietanej Európy. Rozhodol sa hneď počas prvej „skúšobnej“ návštevy v roku 1931. Dojem vraj na neho urobila najmä novembrová Moskva s veľkolepými oslavami výročia revolúcie. Weisz, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie v rokoch 1921 -1924 v Mníchove a už stihol po sebe zanechať výraznú profesionálnu stopu, bol teda od roku 1932 zamestnaný v službách moskovského Gosprojektstroja. Sovietske úrady ho prevelili do ukrajinskej Makajevky, kde si časom založil rodinu. Obdobie, keď sovietske tajné služby začali vypočúvať a väzniť cudzincov pôsobiacich na území ZSSR, stálo Weisza niekoľko celonočných pobytov na policajných staniciach. Na rozdiel od iných, napríklad svojho najbližšieho priateľa Erwina Andersa z Rakúska, však aspoň prežil. No nebolo žiadnym čudom, že po ceste do ČSR v roku 1938 sa Weiszovi nepodarilo už nikdy do ZSSR vrátiť. Malý Pavel, z bezpečnostných dôvodov nosiaci matkino priezvisko, otca vlastne nikdy poriadne nepoznal. Koniec otcovho života bol spojený s väznením v židovskom tábore v Seredi, odkiaľ ho deportovali do koncentračného tábora v Osvienčime. Podľa niektorých svedkov je však vraj možné, že z transportu ušiel a koncom roka 1944 zahynul v povstaleckých bojoch pri Hiadeli. 

   Nitky sa stretajú: „Považoval som priam za zázrak, keď sa tu prvýkrát objavil doktor Verchackij,“ spomína Ľubomír Mrňo aj na svoje neúspešné hľadanie, výsledkom ktorého bola do ich stretnutia len vracaná pošta zo ZSSR. Vďaka dokumentácii, ktorú poskytol Verchackij, vysvitlo okrem iného i to, že Weisz bol aj talentovaným výtvarníkom a sochárom.
   Takmer nič z jeho pozostalosti sa nezachovalo, nie sú zmapované ani všetky stavby. Weisza pritom pokladajú za jedného z najvýraznejších predstaviteľov európskeho funkcionalizmu, založeného Le Corbusierom. „Nie je žiadna náhoda, že svetová stavovská organizácia architektov DOCOMOMO v roku 1994 zapísala Weiszove hotely Jalta a Eden do zoznamu svetového architektonického dedičstva,“ zdôraznil Ing. arch. Mrňo. Obidva obsahujú mnoho čistých prvkov funkcionalizmu, čo je vzácnosť. Aj laická verejnosť by určite uvítala najmä obnovenie terasy so záhradou na streche obidvoch budov, ktoré v predvojnovom období poskytovali nielen nadštandardne luxusné miesto na oddych, ale i na solárne liečebné procedúry.

   Druhý domov: Doktor Verchackij s manželkou Alisou hovoria, že sa u nás cítia už naozaj ako doma. Pavel trávi mnoho času v archívoch štúdiom dokumentov, týkajúcich sa otca, ale aj ostatnej rodiny, v ktorej boli aj ďalšie osobnosti, najmä umelci. Mrzí ho len, že v žiadnej knižnici nenašiel diela svojho deda, ktoré doteraz uznávajú odborné lekárske kruhy v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku.

   Už ho však ani neprekvapuje, keď ľudia na Slovensku reagujú na jeho prízvuk tým, že prejdú na ruštinu. „Keď sme sa nasťahovali, na schránku nám ktosi nastriekal nápis Mafia, ale teraz je to už v pohode.“ Príležitostne navštevujú Piešťany, ale nadlho z domu neodchádzajú kvôli psíkovi. Vlčiaka im tu nechal syn, ktorý odcestoval s rodinou do Austrálie. Ich vnuka tam práve prijali na univerzitu. Korene rodiny sa rozvetvili.

 

Zdroj: Plus 7 dní, www.plus7dni.sk