• shadow of chernobyl
  • clearsky
  • call of pripyat
  • stalker 2
  • metro 2033
  • modding
  • larp
  • Čerrnobyl
  • forum
forum
S.T.A.L.K.E.R.: Shadow of Chernobyl
Datastor Modpack Main Spanish STALKER Community STALKER Community in France RPG Vault
Prvá slovenská fanstránka o hernej sérii WORMS NightStalkers: Return to Chernogorsk Zone - OFP Mod ChernobylZne.cz




S.T.A.L.K.E.R. Shadow of Chernobyl

Žiarivý príklad

ciara
25.04.2007 | Branislav Šiftár
Autor: Peter Kubínyi pre Plus 7 dní č. 13 / 2006
 
Od havárie atómovej elektrárne v Černobyli prešlo už dvadsať rokov
 
   „Malé dieťa som nevidela už ani nepamätám,“ hovorí Alexandra Dmitrijevna. „A ešte by som nejaké rada ponosila na rukách, kým sa poberiem na druhý svet.
Lenže, tu niet detí. Samí starci a stareny, a ak uvidíte dakoho v stredných rokoch, môžete si byť takmer istý, že chľastá. Strašne pijú! Nedávno sme pochovali troch chlapov, čo žili pod jednou strechou. Chytila sa im od cigarety a všetci traja pošli. V Hornostajpoli sa darí už len cintorínu. Dvanásť sme ich tam zahrabali od začiatku roku, dvanásť!“ dodá osemdesiatšesť-ročná pani Čubokovová a namiesto sĺz len mávne rukou. „Päťdesiat rokov žijem tu na Internacionálnej ulici a odkedy vybuchol Černobyľ, je stále len horšie. Kto mohol pred dvadsiatimi rokmi tušiť, čo nás čaká!
  
   Práve sme sadili zemiaky, keď ktosi prišiel a povedal, že v elektrárni čosi buchlo a čosi sa deje aj v mestečku Pripjať, kde žila moja dcéra. Škodí, neškodí, nič sme o tom nevedeli, tak sme ďalej sadili zemiaky. Dcéru s mužom presťahovali pod Kyjev, ale nás nechali tu. Dedina je päť kilometrov od plota, ktorým ohradili tridsaťkilometrové územie okolo elektrárne. Ale dostávam príplatok k penzii za to, že tu žijem. Dve hrivny aj tridsať kopejok na mesiac.“ Asi trinásť korún.

   Atómový Titanic: Černobyľská jadrová elektráreň mala byť najväčšia na svete. Neprekonateľná, príkladná, žiarivý vzor, ako sa to má robiť. Na zelenej lúke chceli vybudovať vedľa seba dvanásť atómových reaktorov. V roku 1977 sa rozbehol prvý blok, o dva roky neskôr druhý, tretí o ďal-šie dva roky neskôr a štvrtý roku 1984. Ten posledný bol najmodernejší a najdokonalejší. Taký dokonalý ako Titanic: v noci z 25. na 26. apríla 1986 vybuchol. Je zby-točné hľadať odpoveď na otázku prečo. Andrej Černikov z informačnej služby oddelenia vnútorného styku elektrárne pred desiatimi rokmi tvrdil, že sa to vôbec nemuselo stať. Blok vypli a dva dni mal chladnúť. Ktosi zhora však dal povel: zapnúť! Zapli. Ani o desať rokov neskôr nie je múdrejší, viac nevie. Len to, že v roku 2000 zatvorili aj posledný dovtedy fungujúci blok elektrárne.
   Fakty sú však známe až príliš dobre. Reaktor spotrebúva jadrové palivo - je v ňom dvetisíc stupňov Celzia. Nad ním sú vodovodné potrubia, kde sa voda mení na paru horúcu 285 stupňov. Tá poháňa turbíny, ktoré vyrábajú energiu. Výbuch rozmetal nielen reaktor, ale vzal so sebou aj všetko naokolo. Jadrové palivo sa zmiešalo s vodou, betónom... Dodnes sa vedci nevedia dohovoriť, či v mŕtvom sarkofágu, ktorý v roku 1998 pokryli ďalšími ochrannými vrstvami, zostalo 95 percent alebo len päť percent paliva. Tesne po výbuchu vyzeral blok ako deravý zub medzi zdravými. Bublalo to v ňom - dvetisíc stupňov, žiarilo to a nad ním sa vytvoril oblak s rádioaktívnymi splodinami. Prach z neho pomaly padal na zem. A s ním aj prvky, ktoré majú pol-čas rozpadu pár dní, ale aj sto rokov, tisíc rokov, desaťtisíc rokov.
   K pokazenému zubu najskôr nahnali požiarnikov, neskôr vojakov. Hasili a šliapali po jadrovom odpade, vojaci lopatami nahadzovali to, čo výbuch rozmetal, späť do útrob kráteru. V kyjevskom Múzeu Černobyľa ste na obrazovke mohli vidieť, ako sa títo muži smejú. Naposledy. Väčšina z nich nežila už pred desiatimi rokmi. Technika, s ktorou pracovali, skončila hlboko v lesoch, na cintoríne. Až teraz časť z nej začínajú rezať na kusy, taviť. V múzeu však mali aj horší film. Zrejme ho nakrútila sovietska spravodajská služba. Deň po výbuchu žilo 47-tisícové mesto Pripjať, iba pár kilometrov od havarovaného bloku, celkom pokojným životom. Deti sa hrali na preliezačkách, matky chodili s kočíkmi a na filme neznámeho autora sa z času na čas zjavujú záblesky. „To sú gama častice,“ vysvetľuje sprievodkyňa. „Evakuácia sa začala až dva dni po výbuchu. Povedali im - vezmite si len to najpotrebnejšie, o deň, o dva ste späť. Autobusy odchádzali a špeciálne čaty už strieľali psy a mačky - prvých dvadsaťtisíc obetí,“ dodáva. Do Pripjate sa už jej obyvatelia nevrátili. Dnes je to mŕtve mesto.

   Mŕtve mesto: „Nepovedali im pravdu, oklamali ich,“ vraví Jurij Tatarčuk z ukrajinského ministerstva mimoriadnych situácií a likvidácie následkov havárie v Černobyli. „Hneď ako ich odviezli, vypli v meste prúd. Bolo teplo, potraviny sa začali rýchlo kaziť. Po pár dňoch nastúpili čaty a vyhadzovali chladničky cez kuchynské okná. Dole ich zbierali a odvážali do hlbokých jám. Zlato, šperky, peniaze, cenné veci, to všetko sústredili v zopár bytoch, ktoré zabezpečili signalizáciou. Vzala to sovietska banka. Asi toho nebolo málo, lebo obyvatelia mesta sa nemali zle. Pripjať mala status mesta prvej kategórie rovnako ako Moskva, chlapi v elektrárni zarábali okolo 400 rubľov, o tri stovky viac ako v iných mestách. Presťahovali ich väčšinou do Kyjeva, dostali odškodné tridsaťtisíc rubľov. Lenže oni sa stále chceli vrátiť. Nechápali. Ženy si nechceli dať vziať nenarodené deti. Nič mi nie je, pustite ma domov, vykrikovali v nemocniciach chlapi, čo hasili požiar. V apríli. V septembri už chápali. Začali vo veľkom umierať.“
   Mŕtve mesto. Najväčšie v celej zamorenej a plotom obohnanej zóne. Černobyľ mal len sedemnásťtisíc obyvateľov. Veľké
a mŕtve. Brodíte sa snehom ku škole. Lavice a na nich knihy tak, ako ich tam nechali. V rohu skrine bábika. Hudobný kabinet aj s pianínom. Telocvičňa. Lopty sa stále váľajú po napučanej drevenej dlážke. Vedľa sú zas porozhadzované knihy. „Každému žiakovi pevné vedomosti,“ hlása ceduľa na nástenke. A vedľa toho slová písané rukou: „Pozdrav bývalým spolužiakom! V momente havárie som bol v 4. B triede. S úctou N. M. Lučinskyj.“ A číslo telefónu.
   Prázdne ulice, prázdny hotel, prázdne bytovky. A v strede mesta lunapark. „Mali ho odovzdať do užívania 1. mája 1986. Už to nestihli,“ dodá Jurij Tatarčuk.

   Tmavočervené škvrny: Deťjatki. Hranica tridsaťkilometrovej zakázanej zóny. Plot vedľa cesty, čo odbočuje doprava, do dediny. Polovica leží na zemi. A ďalej, za horizontom, miznú v lese už len stĺpy. Pletivo sa za dvadsať rokov rozpadlo. Len pár metrov od tých stĺpov žijú manželia Pantenelenkovci. Grigorij a Oľga. „Ja sa už ničoho nebojím,“ povie pani Oľga. „Tri operácie štítnej žľazy za dva roky a ani nohy ma poriadne nenosia. Mám sedemdesiatštyri rokov, čoho sa ešte môžem báť, raz to prísť musí. Aj nám hovorili, že nás vysťahujú, ale nevysťahovali. Iba čo som musela chodiť pásť kravy na opačnú stranu domu od lesa, kde stavali plot. Čo som sa tým chlapom, čo ho robili, navarila zemiakov!“ Jej muž Grigorij len dodá: „Za ten plot sa chodiť nesmie, ale, samozrejme, chodievajú tam. Rastú tam najkrajšie huby! Keď ich chytia, poberú im ich aj s košíkmi, zaplatia pokutu a o pár hodín idú s novými košíkmi späť.“
   Huby. Zdravé ako dub, červíkov niet. Dajú sa aj predať. Nič im nechýba. Žiadne anomálie, aké sa zjavili napríklad na boroviciach tesne po havárii. Nový nárast máva vždy štyri vetvy, vtedy mal aj zo tridsať. Ale huby sa i v tom čase držali hrdinsky. Huba si vyrastie zo zeme, „nacucá“ do seba, čo je v okolí, aj rádioaktívne prvky. Človek ju zje, omrvinka tohto prvku sa mu uloží v tele, napríklad v čreve, a tam, kde sa uchytila, vyžaruje. Čím viac húb, tým viac žiariacich bodov. Čím viac žiariacich bodov, tým väčšie riziko, že človek ochorie na nádor.

V roku 1986 vysťahovali z okolia elektrárne stošestnásťtisíc ľudí. Zakázaná zóna však narastá, v roku 1992 začali sťahovať ďalších. „Museli sme, deti chorľaveli. Ak pred výbuchom registrovali jeden až dva prípady na tisíc detí spojené s radiá-
ciou, po výbuchu sa to vyšplhalo až na stopäťdesiat detí z tisícky. Všetkých však presťahovať nemožno, až na tridsiatich percentách Ukrajiny je zvýšená radiácia, a to sú tri milióny ľudí,“ vysvetľuje J. Tatarčuk pred mapou, kde je až priveľa tmavočervených škvŕn. Zvýšené cézium. V strede jednej takejto škvrny je aj dedinka Bober. Vysťahovaná. Ulica Lenina, škola V. I. Lenina, fabrika na výrobu oleja, kultúrny dom. Mŕtve, snehom zaviate. Len po ceste v snehovej víchrici idú dvaja mladí ľudia na bicykloch. „Bývame tu hneď za poľom,“ smejú sa. A s rehotom dodajú, že zima je tohto roku horšia než akákoľvek rádioaktivita. Pár metrov za pustými domami počuť pílu. Zjazvený chlap s červeným nosom rúbe stromy a nakladá ich na voz. Metrák dreva asi sto korún. „Jasné, že kupujú, veď by im inak bolo zima,“ povie. Rádioaktívne stromy. A to Jurij Tatarčuk spomínal, že hasiči sú stále pripravení zasiahnuť, ak by sa v lesoch vznietil požiar, aby s dymom a popolom nelietali po oblohe aj nuklidy. A že vybudovali hrádzu na rieke Pripjať, aby sa pri záplavách nedostala kontaminovaná voda do „Kyjevského mora“, obrovskej vodnej nádrže zásobujúcej pitnou vodou celý Kyjev a okolie. Radiácia totiž zmiznúť nevie. Len sa za tých dvadsať rokov dostala hlbšie do pôdy, a tak na povrchu klesla o tretinu. Ale je tu, tak ako vtáčia chrípka, ktorú tiež nikto nevidí.
   „Umrel mi muž, presťahovala som sa do Černobyľskej oblasti, kde žije moja dcéra,“ rozpráva 74-ročná Nina Ivanovna. „Dom je pevný, dobrý, Žid ho staval, a bol lacný. Rádioaktivita? To ma nezaujíma. Vtáčia chrípka? Nuž, počula som. Ale to sa ma netýka, lebo ja tie husi aj tak čoskoro zarežem.“

   Baba Táňa: „Akáže rádioaktivita, synak? Kde je? Ukáž mi ju! Nevidím ju, nepočujem ju. Na zemiakoch nie je, vo vode nie je, nikde nie je. Vieš, to sa ľahko povie - rádioaktivita. A čo? Desať rokov o nej počúvam a stále nič. A koľko o nej rozprávali vtedy, keď vybuchla elektráreň! Vtedy nám bolo naozaj dobre. Rada na to spomínam. Vtedy sem k nám do Černobyľa chodievali plné autá mäsa, aj šunka bola, aj kadejaké iné dobroty a čo-to aj zadarmo rozdávali. Ľudia vraveli, že nám chcú takto zalepiť oči. Horkýže! Choď sa teraz pozrieť do obchodu: nič! Kompóty, starý chlieb a olej drahý, akoby bol zo zlata. Vraj som sa mala odsťahovať. Takisto pre akúsi rádioaktivitu. Ale - kam? Kam?“ Mne už na tomto svete nezostal nikto. Sama som. Na jar mi umrela dcéra Svetlana. Štyridsaťdvaročná. Na rakovinu. Prečo? Povedz, prečo?!“ a baba Táňa, ako sa Tatiana Kasabkovová sama titulovala, sa pustila do plaču.
   To bolo pred desiatimi rokmi, keď sme Černobyľ navštívili prvý raz. Prešlo ďalších desať rokov a my sme babu Táňu hľadali znova. Zomrela. Susedia vraveli, že sa veľmi trápila, umierala dlho, na rakovinu. Zostal po nej iba prázdny dom. Jeden zo stoviek prázdnych domov, kde už nikto nikdy bývať nebude. 
 
Zdroj: Plus 7 dní, www.plus7dni.sk